štvrtok 29. mája 2014

Odpustiť zlu

Počítam kroky za sebou. Už len pár a zostanem sama. Keď zmizne z ulice posledná detská nôžka a škôlka pod kopcom stíchne, zavrčia dospelé besná môjho mesta. Cestu z práce znášam. Unáša ma vznešená chvíľa bez slov. Spomienky na náročný deň plný striedaní nálad detí a agresivity desaťročných chlapcov zmiznú, keď vydýchnem posledný pach zatuchnutého podchodu a uvidím svetlo. Zjaví sa predo mnou známy briežok a na jeho konci staroružový blok. Len taký bloček. Ten najkrajší výstup s cieľom domov. V tichu i s nebom na spadnutie. Rumburak si svojím (de)sivým hnevom brúsi zuby na ďalšiu búrku a mne hraje do karát. Napadá mi tisíc spôsobov, ako strávim večer. Že budem predovšetkým vylihovať na koberci, mi v tej chvíli ani nenapadne.

Uprostred veľkého hrbu tenkej ulice náhly zlom. Krehké zlo človeka ušlo z bloku. Najprv on, potom jeho ona. Hádka, čo skáče tichu do reči. Prirýchlo mení melódiu, priprudko na môj spomalený režim po. Zarinčí sklo a pod oknom prízemného bytu zostane ležať vrchnák od piva. Zastanem. Dumám chvíľu nehybná, zase však vykročím vpred. Dvojicu mám stále pred sebou. Hádka ustala, hnev mladá slečna vrhla izbe za oknom. Jej holohlavý milenec ju chytí za posledné slovo a vylepí facku. Na rohu ulice sa stratia. 

Zastanem pred blokom. Opatrne nazriem do okna, z ktorého sa vynorí čierna dáma. S mačkou v náručí. Vystrašene hľadí pred seba. S čriepkom skla v obočí. Chcem čosi povedať, no predbehne ma jej zlomná veta: "Nic se neděje, jsem v pořádku, pokračujte v cestě." S tichým okej idem ďalej a miešam do tejto chvíle všetky bitky v družine. Dnešok bol hrozný. Deťom sa zobrazovať svet dospelých zachcelo. Nedajú sa a bojujú agresívne. Už o čosi lepšie viem, prečo sa treba báť. Toto z nich vyrastie. Impulzívni megahrdinovia z amerických thrillerov. Obyčajní zraniteľní "zasranci", čo hodia zapálenú fakľu do problému a zmiznú za rohom.

Opustili sme svetlo dobra, prizvali čiernu do temných príbehov. Utekáme od všetkého k ničomu, prázdno nechávame za sebou. Len nevytvoriť dojem slabosti. Len sa v tej vlastnej nestratiť. Kričať, kopať, biť. Zabiť. Svoje nežné ja. Jeho krehké ty. Všetko vmiešať do istoty výhry nad ničím. 

Som doma. Za oknami dažďom zaliaty večer, uplakané okno s levanduľou v hmle a pod tou hmlou ja. Ležím na koberci a hľadám jediné svetlo zlom napitého dňa. Riešim každý svoj výchovný krik a prednášky o dobre. Ironické úškrny detí. Sklopené oči. Slzy. Záchvaty plaču. Kopance. Učiteľsky sa strácam v zlyhaní. Stíchnem. Svedomie nie. Nehybná ležím v tme a zalapám do prázdna. Svetlo je ďaleko. Už len hlava a život v nej. Neprestajne točí tie svoje príbehy dookola, ako keď sa pes ženie za vlastným chvostom.


Prehliadam zadymené sklá opatrného šťastia a vidím len neprehliadnuteľné zlo. Lepí sa na mňa. Na agresorov s absenciou silnej podstaty dobra. Ako v drapérii temna strácam svoje ja, svetlo, čo opustene hľadí do výšok na rozprášené dobrá, ustupujúce tesnej blízkosti (nešťastného) zla. 

utorok 20. mája 2014

Modrá obloha, zelený frištik

Od rána počúvam (ešte horizontálna) v stene pozdrav susedovej vŕtačky. Pohladím svoju ubolenú zelenú stenu a o chvíľu odpoviem rozhučaným mixérom. Náhle obojstranné ticho nám zachráni ráno. Dostávam druhú šancu. Vytiahnem nohy z chladničky a zavriem sa medzi okná. Vonku príjemných slnečných osem hodín, budem sa vyhrievať.

V zimohause zatiaľ nechám chvíľu bdieť svoj zelený frištik. Sadne si zatiaľ tajomstvo rukolového pesta pekne na dno sklenenej fľaštičky, aby o čosi neskôr dobre zdravo sadlo na to moje rozmaznané sadlo. Pretože byť zelenou je krásne.

Prajem Vám svieži zelený deň s prírodou na tanieri, s prírodou pod nohami, nad hlavou, všade okolo, milí!





štvrtok 15. mája 2014

Dva rumy, cigara a rumba gule pod nosom

Z boľavej hlavy ráno vyšla noc. Nevyspatá, akási rozkývaná som otvorila okno a nasala to príťažlivé neznámo z ulice. So silným vetrom akoby od Atlantiku sa náhle prihnala latinskoamerická smršť. Rytmy, vône, hudba. Zrazu mi nebolo jasné, kde som. Naďalej spím a snívam svoj sen o tej rytmickejšej časti amerického kontinentu, alebo si latino duch zbalil svoje farebné štipľavé papričky a prišiel za mnou. Priamo sem do Prahy. V ušiach hlučné brazílske songy, v tele už odvážne bojuje aspirin a teplý čaj. Dostanem sa z toho, vyčkám bezváhový stav a čistú myseľ, potom pôjdem za zvukom. Za tónmi, vôňami, za farebným snom o Brazílii, Peru, Chile, Mexiku. Za cigarami a rumom z Kuby. Za Tebou, roztancovaná slečna s veľkým srdcom.

Vynorím sa spoza kostola na Námestí Jiřího z Poděbrad a ocitnem sa v novej zemi. Na trávniku rozložené hojdačky, siete a v nich deti, zaľúbené páry, rozhojdaní ľudia. Usmievajú sa. Nad nimi svieti nové slnko a že je všade naôkol len veľký sivý Rumburak, je všetkým jedno. Na počasí, na teple nezáleží, keď srdcia bijú po novom.



Prechádzam pomedzi stánky, pomedzi vône a skúšam. Tu to, tam ono. Počúvam španielčinu i angličtinu s novým prízvukom. Vysvetlím, čo chcem, dostanem to, zaplatím a stratím sa. Musím stihnúť ďalšiu vôňu. Ďalší roztancovaný svet. S prvým sústom v puse som dávno preč. Tam, tu viac nie.


Unesená vlastnými pocity kradnem atmosféru ostatným. Fotím, obzerám, usmievam sa, ochutnávam, zapíjam. Zadymím si, ochutnám karibský rum, kúštik tekily, pocmúľam zopár limetiek (tie úplne že najviac na svete zbožňujem), citŕony, ananás a skúsim rôzne jedlé zemiakové kapsičky a placky so šalátmi, čo chutia novo, ináč a občas dokonca i prazvláštne. 





Pri stánku s ovocím a zeleninou žasnem. Mnohé z farebných kúskov som dodnes nevidela. Kvôli vysokej cene a pre moje peniazo-prázdno (po troch prvých stánkoch sa v peňaženke zotmelo) zas dlho neuvidím. 



Salónne tango zhromaždí ľudí pod pódiom. Stíchnu v nemom úžase (krásne klišé, ale nedá mi ho tu nakrojiť). Len deti a psy žiaden tanec nevzruší. Žijú si naďalej v tom svojom svete tesne nad zemou.


A tuná, na záver, prosím, môj latinsko-americký výber. Čokoládové lupienky z Peru a Dominikánskej republiky, čilské chilli papričky pre ocka, nelatinskoamerická madagaskarská vanilková pasta pre mamku a dve superzemiakové gule plnené mäsom, korením a bylinkami od dredového rychlokuchára. Bol to rytmický zážitok, ešte i teraz hopsám v tangoošiali a privoniavam po nosodúškoch k tmavej vanilke. Teším sa na koláč od mamky a ako mi dá otec ochutnať zo svojej chilli dobroty. 

Mňam, horúce šerca z ďaleka, dobro ste priniesli. Kultúru, porozumenie, úškrno-úsmevy. Všetko na jednom mieste, jedno vo všetkom. Senkjú! A o rok zas čosi z toho Vášho sveta ochutnám. Možno nejaké to stejkové sústo, ktoré už dnes do mňa nevošlo. 



sobota 10. mája 2014

A jedna noc

Noc prišla po štyroch. Vždy chodí tak(á)to. Hodvábne vysuknená, zlatom vyšívaná. Lesklá, chladivá. Naboso v ľahkých balerínkach. Ponožkami a pančuchami sa nenechá rušiť. Zatrasie sebou iba raz. Ešte sa vezie na mojom červenom koberci, ešte je ľahká zľahka nad zemou. Len čo pristane a z podlahy sa zdvihne svetlý prach, na plece jej skočí drobná šikmooká rozprávačka príbehov. 

Rúti sa ku mne pod paplón. I s mačkou. Pokojná, tichá. V bodkovanom roláku, bez sukne. Nechala ju i s balerínkami pod rebríkom. Nohy ma svetlé, žily veselé. Hreje ju vybielený kožúšok mačky spanilej. Hrejem sa s ňou. Pod veľkým matracom jediný hrášok, nad hlavou vesmír. Nič z toho nedá spať. 





Len jedna noc má takýto lesk. Len jedna, keď šťastie na chvíľu stratíte a mačacia labka ním popíše celý plafón. Vidíte ju, ako sa ťahá na strmý kopec. Ako vás berie so sebou. Ako sa vám nechce a ako žasnete, že nebo je krásne i bez hviezd. Že kopec je o čosi menej strmý, keď na ňom žmurkajú tisíce svetielok. Keď na konci príde špicatá čiapka bez hlavy a vaše telo sa stane telom trpaslíka. Keď sa vám pod čiapku schová biela chlpatá sprievodkyňa a stratíte spolu zem pod nohami. Keď sa vám nohy rozsypú od šťastia a vy už nikdy neprestanete lietať. V bodkovanom roláku s mačkou na pleci. Všetkými olejmi mazanou a zubnou pastou vybielenou. Aj takáto vie byť jedna noc. Vyzlečená a plná žíl, čo vedú ktoviekam. 





štvrtok 8. mája 2014

Svet naruby

Deň obskakovaní dažďových kaluží. Dvakrát priamy skok do vody a potom už len mokrý pocit medzi prstami na nohách. Nalievanie žíl. Akoby mi v chodidlách prúdili desiatky riek. Musím vidieť tú pulzujúcu modrú hadičku, čo vedie ktoviekam. Až kamsi do srdca. Zasiahnutá končiacim príbehom jednej časti krásnej Amazónie, ekvádorského divu, čo zlikviduje "ropná kráľovná" chamtivosť a kde začne nová záchrana chudoby. Už vidím, koľko z peňazí sa tej chudobe dostane.

http://zpravy.idnes.cz/ekvador-odmitl-referendum-za-zachranu-lesu-v-amazonii-pfv-/zahranicni.aspx?c=A140507_202743_zahranicni_zt

Zásadne čítam včerajšie správy, akosi mi už prischol ten príjemný pocit zdanlivej neaktuálnosti. I keď tu o tom ťažko hovoriť. Je to budúcnosť. Blízka a týka sa každého z nás. Dýchať chceme a na pľúca sveta si nechávame siahať. Na mieste, odkiaľ nezmôžeme vôbec nič.

Naskočím do výťahu a začnem s rozšnurovávaním topánok. Nekonečne dlhá cesta na piate. Som doma. Vyzutá, s vlhkými ponožkami blízko hlavy a s rozmočenými unavenými nohami až na strope. Svet držím nad sebou. Vytlačím neúnosné, zleje sa do mňa vzácnosť chvíle a azda i všetky krásy Zeme, čo ešte zostali. Vidím ho tancovať. To moje súkromné papierové slnko bez farieb dýchne a mne sa po mysli rozleje celá paleta tónov. Odtiene sivej zostávajú za oknom. Za mokrými sklami, za rozochveným tymiánom i večne naklonenou levanduľou. Ich prítomnosť je jedinou prírodou môjho interiérového sveta. Otvorím okno a šeď daždivého dňa odfarbí červený koberec i moje zelené steny. Všetko sa stratí v monoškále. 






Raz si takto odfarbíme našu Zem. Budeme s pýchou na hlavách nosiť štýlové klobúky v tvare skalných útesov a ukradnutých článkov džungle. Nastajlované lesklé lýtka vyniknú v kožuchu z leoparda a prsty s gelovými nechtami tesno zomknú krokodíliu kabelku. Raz bude poslednou rybou tá, čo nám ako náušnica visí na uchu, zničíme ich po jednej. Vezmeme im prírodu, domov, pľúca. A naokolo sa rozdýchajú prístroje. Tie na elektrinu, na plyn, na ropu. Takéto pseudodýchanie bude novou "prirodzenosťou". 

Svet naruby. Takého sa nechcem dožiť. Takého nie.


piatok 2. mája 2014

Deň za veľkým papierovým reliéfom

Aké ľahké je obetovať ničomu všetko a aké ťažké potom rozpoznať, čo je čo. Poznáte ten pocit, keď chcete všetko mať, že vám to slovo, ten pocit "všetkosti" zatemňuje myseľ? Keď stojíte pred výkladom života toho druhého a chcete ho vlastniť, alebo ešte lepšie, chcete ním byť, chcete ho žiť. Prestávate na chvíľu dýchať to svoje a zadržíte v sebe čo i len malý kúsok cudzieho. Dôjde vám, aké malicherné, aké dramatické, aké ageoistické a aké dnešné to celé je. Obrátite hlavu a odrazu ste kdesi úplne inde.

Sú dni, keď nič, čo by som chcela odložiť na zajtra, nedokážem zastaviť. Ale sú, a u mňa práve tie prevládajú, aj dni, ktorých zmyslom je založiť všetko zajtrajškom. Založiť teba mnou. Mňa tebou. Neľakaj sa, ešte nie. Až zajtra. Kým som bezprostredne tvoja, kým si bezprostredne moja, spravím pre nás všetko. Ničota nás svojou vzdialenosťou podporí. Čím ďalej bude, tým viac podporené budú tie naše plnosti.

Zmietajú sa vo mne. Tá druhá, čo chce všetko a tá prvá, čo nechce nič. Lebo si uvedomuje, že všetko už má. Že žije, čo si doteraz vysnívala. "Všetko" ale nie je nikdy všetko. Absolútno v tejto kategórii nehľadajme, nemá to cenu. A ceny prídu. Ale až na záver, keď akosi každá zdanlivá dôležitosť stratí váhu, význam, smer.

So zatajeným dychom fúkam na okno. Zahmlené sklo odpovie rýchlo. Nevidím von. Som v hmlou začmáranej guli svojho malého bytu, jedným okom mrkám na život tej druhej a tíško lepím farebné príbehy na studenú paru. Papierový reliéf čoraz viac klesá. Kým z rána vykukne poludňajšie teplé slnko, bude všetko ináč. S kolážovým zápisnikom vylisovaným mojím megazadkom zleziem z gauča. Nahádžem ceruzky, fixy a perá do tašky a vyletím oknom. Do parku "naproti". Levanduli sa na chvíľu zatají dych, no nerozdýcha to. Trvalka, čo zabudla, odkiaľ prišla, dvíha nároky. Či jej život u mňa potrvá aspoň týždeň, neviem, ale postupne, pomaly jednu po druhej ako vysilený drak skláňa hlávky k zemi. Antirepelentne priťahuje muchy a my sa tu hemžíme veselým bzukotom. Dnes akosi plno u nás. Farebne, voňavo. Tvorivo. S nádychmi levanduľovej melanchólie, ktorá prestáva byť smutne fialová. Mení sa na dúhový popol. Na prášok, čo strácam v lepkavých chodidlách.

S papiermi prášim iné príbehy. Bez zbytočných slov, len čisto vizuálne. Vyzuto, naboso, nahá ja. Zlisovaná kdesi medzi stránkami prázdneho zápisníka, navoňaná tážmahalskou atmosférou otáčam list. Z nadrobenej hliny už vyskakuje nová tymiánová story.