štvrtok 25. júla 2019

Zápisky z ciest po Gruzínsku

Výnimočný road trip krajinou plnou kontrastov. Budeme striedať mestá a hory, zakúsime blízkosť domácich, ich naturel, slabosti, prednosti, dobrotu, jedlá, tradície, miestnu dopravu, túlavé psy, pasúce sa kone či stáda kráv, a napokon, unavení ľahneme na štyri dni k Čiernemu moru. Životom plážovým uzavrieme cestu, o ktorej sa nám pred rokom ani nesnívalo. Predstavám a snom sa však osud veľmi rád smeje, a tak, ako napokon vždy, bola realita dosť ďaleko od toho vysnívaného. 





















Mám pocit, že sme boli na ceste neustále. Prečo som zvolila trasu, ktorú som zvolila, netuším, ale aspoň sme ani chvíľu nemali pocit, že sme kdesi pridlho z(a)ostali. Premiestňovanie sa má svoje čaro, cítim vzrušenie zo zmeny všetkého, užívam si, ako sa mení klíma, ako za oknom roztrasenej maršrutky rastú či klesajú kopce, vynárajú sa a strácajú očarujúce scenérie, miešajú sa farby do nových odtieňov, zjavujú sa ľudia z minulosti v ľuďoch budúcnosti a v nich prežívajúce či doznievajúce tradície. Kým v horách vonia ráno čerstvo upečený domáci chlieb, v meste sú rána zvláštne, cítiť v nich závany poslednej noci. Pred zlatníctvom, pod stromom v parku, pred kostolom, na rohu úzkej ulice, pod majestátnou sochou na kruhovom objazde, všade sa nerušene váľa túlavo spiaci pes. Každý kút v Gruzínsku má svojho šéfa okrsku. Čítala som o nepríjemných zážitkoch s týmito štvornohými strážcami, aj som sa na začiatku trochu obávala, ako nám spestria cesty, avšak zbytočne, poznali sme v psoch samých dobrých priateľov. Tí najlepší nás sprevádzali po horách, tam totiž býva čisté dobro bez príkras. 

Pristávame v Kutaisi. Let z Budapešti trval tri hodiny, rozospatí sa presúvame po letisku, meníme eura na lari, ani sa nenazdáme a už aj nasadáme do autobusu smer Tbilisi. 























Asi po štyroch hodinách vystúpime na Námestí Slobody. Unavení hľadáme naše prvé bývanie v Gruzínsku. Stúpame do kopca, temer na jeho konci pod horou s lanovkou nás víta hostel snov. Našich prvých snov. Napriek tomu, že prichádzame skôr než sa patrí, ubytujú nás, pošlú na dobrý obed a potom už len dlhý výdatný spánok až do večera. Túlanie sa mestom v prítmí je trochu rozospaté, časový posun plus dve hodiny urobí svoje a tak prvú noc doladíme fľašou červeného vína na terase hostela. Výhľady na nočné mesto, skvelá nálada, pán školník (krycie meno majiteľa hostelu, ktorý všetko opraví a všetko vylepší) a jeho nedodržané sľuby, že nám kúpi a prinesie rozdvojku do izby, v ktorej fungovala jediná zástrčka. Večne sa učiaci slovenské ďakujem skončilo aj v posledný deň ako hybridné "dženkujem". Nedal to chlapec, proste jazykovo nezdatný. Jeho radostné Hello, Slovakia! a dennodenne vysmiata extrovertná tvár nás nechala chladných. Tešili sme sa na bookingom a recenziami vychválené raňajky jeho ženy. Zhodnotili sme, že chutia ako raňajky. Ale tiež, že skvelé nie sú. Bonusové palacinky suché, pripálené. O tých sa v recenziách spievalo najviac hlasno. Chlebom tu nazývajú bohužiaľ toastový chlieb. Sklamanie. Keď o pár dní spoznáme, ako chutí a vonia pravý gruzínsky chlieb, na jeho tbiliskú verziu zostane len chabá spomienka. Blaf, ktorý sa zopakuje i v Batumi. Medzitým nás pohostia horské rodinné hotely pravým chlebom. A pravou vôňou. Čerstvé pečivo obohatené o vajíčko, čerstvý syr, uhorkovo-paradajkový šalát s koriandrom, nad ktorým už po pár dňoch májfrend Dé ohŕňa nos. Myslím, že si práve takto vypestoval averziu na aromatickú bylinku, ktorej dnes patrí kulinársky svet. 





Tbilisi. Miliónové mesto plné kontrastov. Chudoba verzus zlaté veže kostolov. Preplnené miesta konzumu lákajú turistov, aby ich v zápätí vystriedala chudoba a žalostný stav príbytkov domáceho obyvateľstva. Mesto, ktorému ako primátor šéfuje bývalý profesionálny futbalista azda ani nemôže vyzerať ináč. Pár architektonických skvostov, zaujímavých kostolov, sírové kúpele, staré mesto,židovská časť, ošarpané domy. Vône striedajú pachy, krása zmätenosť. Vkus, nevkus. Kúzlo, smútok, rozčarovanie, ale i zmysel pre humor. (Tak málo) bežné každodenné prekvapenia. 









Chrám zlatom vyšívaný. Sme v Katedrále Najsvätejšej Trojice, v modernej stavbe obrovských rozmerov. Je to vraj tretia najväčšia pravoslávna katedrála na svete. Prvé dve sú v Moskve a Petrohrade. Duchovný zážitok nášho pobytu. Ešte netušíme, že nás tak zasiahne. Prebiehajú obrady, veriaci postávajú vo svetlách sviečok, ženy majú prikryté hlavy šatkami a všetky sú v sukniach či šatách, kódex nepustí. Moja sukňa sem ľahko zapadne. Chrámom sa ozýva mocný hlas kňaza, ktorého hĺbku strieda zborový spev. Sféry z iného sveta. Dokonalá harmónia. Cestou dolu do mesta ešte stále znie.
































Večery patria na Rustaveliho ulici demonštrantom proti ruskému režimu jedného veľkého Vladimíra. Prekvapuje nás celkom pokojná verzia protestujúcich. 



Ďalšou zastávkou a snáď ďalším silným zážitkom bude Múzeum moderného umenia, miesto, ktoré by malo odrážať život krajiny, v ktorej sme. Smelo, hodinu pred zatvorením, vkročíme. Na odporúčanie mladej kurátorky príde po kontroverznej výstave fotografií interpretujúcej životy súčasných mesiášov "The Last Testament" (Jonas Bendiksen) šok. Prvoplánový svietivý gýč už v téme: Charlie Chaplin v Tbilisi. Maľby Zuraba Tsereteliho, ktoré od prvej chvíle otvárajú ústa. Cirkusové farebné kombinácie, hravé motívy bez invencie. A na záver fotografie slávnych priateľov tohto umelca. Napadne mi, azda vďaka nim je takýto významný. Usúdim, pretože iný význam tejto výstavy momentálne nevidím. 



Neskoré ráno, malá skupinka ľudí v parku na Námestí Slobody čakajúca na minibus. Pred nami je cesta k hraniciam s Azerbajdžánom, do polopúštnej oblasti s Kláštorom sv. Davida z Garedži. Uprostred nekonečnej krajiny hnedo-červených kopcov plných slnka oáza ako z nadpozemského sveta. Pravoslávna komunita mníchov v údolí obklopenom kaplnkami, miestnosťami, obydliami mníchov, vyhĺbenými do okolitých skál. Kedysi ich tu žili tisíce. Dnes je z ich dávno slávnej minulosti už len hŕstka spoločenstva, kostol, veža a kláštor za múrmi, kam smieme len nazrieť z blízkych kopcov. Spomienka. Tichý rozmer nami nepoznaného sveta. 
















Na ceste späť do Tbilisi zastávka uprostred krajiny v malej dedinke s pasúcimi sa koňmi a prasatami. Rodinná reštaurácia pre turistov s vyhliadkovou terasou. Majiteľ sa nám v ruštine pochváli, že je to jeho podnik. A isto je jeho pýchou i maloletý syn či vnuk čapujúci pivo v reštaurácii. Zaujalala nás skutočne svojská a originálna metóda, ako čapovať o čosi zdĺhavejšie než je bežné. Keďže pohár nenahýnal a čapoval kolmo, peny mal vždy toľko, že ju musel odoberať veľkou lyžicou. Kým mu jeden z našich spolucestujúcich neukázal, ako pohár nahnúť, azda by to takto robil navždy. S patentom na hrudi. Po každej duchovnej obžive príde na rad svetská kuchyňa. Podľahli temer všetci. Ako jediní odoláme a zostaneme pri osviežujúcej malinovke. Dé sa preženie na divokom koni, lepšie povedené, dá si spanilú jazdu na d´Artagnanovi, aby mal o zážitok viac. Ja si na to len ticho hľadím zďaleka. Unavená sa teším na spánok v hosteli.






Tbiliský pobyt uzavrieme cestou vekmi presiaknutým metrom. Je staré a je v ňom teplo. Tu veru chýba prievan ako v pražskom metre. Na autobusovej stanici, kde vystúpime, sa nám ponúkne šofér maršrutky a my, ani nevieme ako, sa už vezieme serpentínami vysoko do kopcov, na sever do dediny Stepantsminda pod päťtisícovou horou Kazbeg. Zmenu pocítime hneď. Vduch je redší, teplota minimálne o desať stupňov nižšia ako  vo vyhriatom Tbilisi. Navrstvíme sa a ešte v ten deň si dáme malý výšľap na najnižší z kopcov s výhľadmi, ktoré nemajú konca. Pyšní na horolezecký supervýkon zažívame neopísateľný pocit blízkosti nebeských výšok, čo bdejú nad tými svetskými. V objatí mliečnych oblakov, ukrývajúcích a v zápätí odhaľujúcich hory, mlčíme v očarení. Magický realizmus na dosah. 













Gergeti kostol a s ním posledný zážitok pod Kazbegom. Ten je v to ráno za závesom sivých mračien. Keď po vyše dvoch hodinách vyšliapeme kopec, vydýchneme si, pyšní na to, že sme zdolali ďalšiu "superhoru", na ktorej nás čaká spirituálna odmena. Bohužiaľ, hoci sme vyrazili ráno, kým sme my šliapali, nechali sa iní vyviesť minibusmi až pred kostol. Rozrušení skúsime pochytať okolitých duchov hôr a zavrieme ich do kostola spolu s turistami. Nech si poradia. A my sa s úsmevom vydáme späť dolu. Po miske polievky v Gergeti Café a pive sa zastavíme v hoteli, vyzdviheme si batožinu a už aj mizneme zase ďalej. Maršrutkou do Tbilisi a nočným vlakom do Zugdidi. 





























Kúpime si lístky do kupé pre dvoch, ale vlastne netušíme, čo nás čaká. Vagóny vyzerajú staro, ale vo vnútri nás prekvapí pohodlie dokonca s retro televízorom nad hlavou. Červené plyšové sedačky - ležadlá, zatiahnuté naskladané závesy a už len pokojný spánok v rozkývanom pomalom vlaku. V rannom Zugdidi sa nestíhame ani len nadýchnuť po ceste, hneď na stanici nás zvábia do prvej maršrutky. Je skutočne stará. Isto pamätá mnoho, čo nám dokáže v roztrasenosti počas jazdy. Čierne koženkové sedadlá s nízkymi operadlami, tiesnime sa vzadu štyria, žiadne bezpečnostné pásy a žiadna bezpečnosť na ceste. Divoká jazda strieda jazdu ešte viac divokú a my už pomaly ani nevieme, ktorá z tých gruzínskych ciest maršrutkou bola najšialenejšia. Predbiehanie v zákrutách na plnej čiare, rýchlosť, ktorá znie v ušiach, pretože oči, tie stále neveria, čo vidia, matka so zvracajúcim synom na kolenách, čo tri razy počas cesty cez otvorené okno vyhodí vrecúško so zvratkami, a do toho pokojné zjavenia horských pasienok kde-tu na cestách. Kravy, mlčanlivé, temer nehybné symboly Gruzínska. Nervózne pôsobiaci, večne prežehnávajúci sa mladík vpredu má strach alebo je to len sila zvyku. Tento nekontrolovateľný rychlostný adrenalín zvyšuje frekvenciu naučeného pohybu. Gruzínec s veľkým krížom na prsiach sa takto symbolicky utieka k Bohu pred každou zákrutou. 








Je dokonané, sme v bezpečí svanetskej kultúry. V Mestii plnej stredovekých obranných veží. Jednu z nich navštívime na ceste z úmornej celodennej túry za výhľadmi ponad horské jazerá Koruldi. Jazerá nestoja za reč, zato na výhľady na okolitý Kaukaz nestačí žiaden jazyk. Azda ten básnický, ale básniť vo fyzickom vyčerpaní, na to ani jeden z nás nemáme síl. Ja som cestou na každý kopec verila v to, že je posledný, ale keď som na jeho vrchole videla pred sebou ďalší a ďalší a vidina jazera žiadna, tvorila som v duchu veľmi undergroundové verše. Ale vôbec ma tá expresivita neprekvapovala. Mala som pocit, že ma už neprekvapí nič. Kdesi tam hore, keď už nehrozil skalný terén, som si vyzula topánky, po prašných chodníkoch a tráve môžem predsa chodiť i bosá, voda vo fľaši sa rýchlo míňala, slnko nad hlavou stále pražilo, krém na opaľovanie zostal v hotelovej izbe a mne sa hlavou ukrytou pod šatkou preháňali myšlienky bezduché. A azda len to ma hnalo vpred. Keď sa k nám uprostred pustiny pridala drobná snehová vločka - šťeňa labradorky, tróniacej s ďalšími šteňatami v tieni pod Krížom na úpätí kopca, zaváhali sme, či dopustiť, aby sa s nami toto psie dieťa len viac vzďaľovalo od mamy. Chvíľu sa Vločka stala našou spoločníčkou, ale keď sa jej náreky za rodinou stupňovali, poslali sme ju späť k mame s oproti idúcou vracajúcou sa dvojicou turistov.




















Prišiel ten okamih. Už sme ani nedúfali, keď bola zrazu mláka pred nami vyhodnotená ako jazero s efektnými odrazmi hôr. Výjav známy z fotografií na internete. Dokonalá mäkkosť svetla, sme tu v najlepší čas. Po fotozáberoch ešte chvíľu pobudnúť. Pridali sa k nám ďalší dvaja psi, šéfujúci tejto strane hôr. Boli krásni, tichí, dokonalí vo výrazoch i v správaní. Neobťažovali, len sedeli nablízku. Chvíľa hodná zápisu. I preto je tu. A po nej už azda nemalo prísť nič. Ale po trojhodinovej ceste späť do Mestie nás predsa len prekvapila príroda a výdatný dážď.  Unavení chôdzou, smädní a hladní, sa nechávame zlákať do najstaršej a najvyššej svanetskej veže. Takto ju opísala asi jedenásťročná majiteľka, sprievodkyňa s dobre rozbehnutou kariérou a výrazne školskou angličtinou. Po naučených frázach nič navyše. Ale formu mala, a to sa počíta. Zaplatili sme jej dve lari a "vybehli" po pochybných rebríkoch tri poschodia až pod strechu veže. Unikátna kamenná stavba z ôsmeho storočia, jedna z mnohých, čo vznikli, aby sa ich majitelia ubránili pred vpádmi nepriateľov, ale keď sem napokon predsa len žiadni nevpadli, skladovalo sa v nej jedlo, obilie, alebo slúžila ako ochrana pred krvnou pomstou medzi rodinami. 
Dodnes tu cítiť silu tradície. Vydaté ženy odeté v čiernej farbe od šatky až po topánky, muži postávajúci a vysedávajúci na lavičkách pred domami, domáci čerstvý chlieb, voňavé plnené chačapuri, chinkali (varené pirohy - megataštičky plnené mäsom), guľášové čakapuli, čerstvý kravský syr a voňavá svanetská bylinková soľ. Po kulinárskych vrcholoch horských kútov divokého Gruzínska sa uberáme prízemne stráviť posledné štyri dni na plážach blízko miestneho Las Vegas zvaného Batumi. 

Tešíme sa na zmenu. Prvé sklamanie, i toto ubytovanie máme na kopci. Na takom kopci, kam sa ani taxíkom nechce. Prístup k blízkej pláži vedie cez cestu, kde nás len tak kdejaké auto nepustí, musíme sa tam doslova dobyť, prejsť cez koľajnice, kade celkom často jazdí vlak, a konečne zacítiť vôňu mora. Mkvanjauri neďaleko Batumi. Osem kilometrov do mesta, kam si zájdeme len raz, pretože tu viackrát chodiť netreba. Táto južná gruzínska kráska nás neoslovila. S výnimkou malej kaviarne na rohu ulíc starého Batumi Coffeetopia. Dám si tu prvý raz v živote kávu filtrovanú cez japonský sifón, ktorej príprava vyzerá ako skutočná alchýmia alebo ako pokus v učebni chémie či fyziky. Dokonalé.  Chutí skvele, mám zážitok dňa. Ostatné zážitky zmyje výdatný štvordňový dážď, slnenie a kúpanie sa v mori zostane snom. Takto nejak asi vyzerá dažďové obdobie v pralesoch. Všade naokolo krásna zelená a všade tak neskutočne dusno a mokro. Botanickou záhradou uzavriem relaxačnú časť nášho putovania po Gruzínsku a kým sa Dé zotavuje z otravy jedlom, užívam si i túto nádheru vo vetrovke a v daždi. S horúcou presolenou kukuricou v ruke dojedám posledné momenty pod sivou oblohou. 
















Našou cestou bola zmena pohodlia na dobrodružstvo, naším cieľom nenútene a zľahka spoznať krajinu pod Kaukazom, prekonať tie malé strachy v nás a skrze ľudí či putovanie po jednotlivých regiónoch, cez jedlá i víno, koňak, chachu a sladké limonády nasiaknuť vôňami nepoznanými. Vrcholným gurmánskym potešením boli isto kosti z barana, na ktoré Dé určite nikdy nezabudne, cesta maršrutkami s veľmi svojskými nebojácnymi šoférmi, z ktorých jeden uprostred divokej jazdy zrazu zastavil a vybehol s francúzskym kľúčom hneď po tom, ako sa žena s dieťaťom v náručí sťažovala, že na ňu neustále padá operadlo muža sediaceho pred ňou. Šofér nelenil, vytiahol sedadlo, urobil pár ťahov kľúčom a operadlo bolo opravené. Milujem tieto momenty, keď sa koná hneď, ako aj tie, ktoré sa zjavia vo svojej nadčasovej pomalosti, keď sa na ceste do lesa v Kazbegi pred vami zjaví obraz vlastného detstva v oproti idúcom aute, kde zrazu vy, sediac na kolenách otca, drobnými rukami ročného dieťaťa držíte volant a šoférujete vo svete, kde môžete úplne všetko. Toto sú miesta a chvíle, keď môžete byť akokoľvek ďaleko, no pritom zrazu tak blízko samého seba.