Slepačia polievka pre dušu

Je koniec prázdnin a ja tu balansujem akási zmätená. Bilancovať by som chcela. Koľko tých prázdnych dní bolo a prečo tie dni potom sú tak veľmi plné. 

Spotená som. Hrdlo čisté, nosové trúbky priechodné, mandle (temer) stratili dych. Tri omastené misky tekutou lahôdkou s obrovskými okami, tri ukončené príbehy na dne utopených rezaniek, tri teplá vypité. Trikrát sa zhlboka nadýchnem, zadržím dych a začnem po novom načúvať. Zatiaľ len žblnkotanie v napnutom bruchu. Nesedieť na gauči, ľahnúť pod stôl sa mi zachcelo. Vývarom opitá líham (si) na zem celá. 

Akosi bezbolestne je. Slepačiu polievku (už) v duši mám. Depresia z konca prázdnin nachvíľu zmizla, už necítim v ústach tú suchú pachuť, akoby som kameň zjedla. Hrajú (sa) vo mne všetky možnosti, ako to zajtra prežiť, budem si na (isto plodnej) porade kresliť vzdušné zámky a v nafúknutej hlave budem žmurkaním lapať semienka leta. Uchytia sa mi vo vlasoch a zostanem letne zrelá ešte týždne dva. Možno tri. A možno mi ujde celá jeseň a ja sa po lete začnem detsky tešiť na biele Vianoce. Že smútkom ujdem. Že sa im už zajtra budem smiať. Dnes ju len tuším, ráno sa pravda vyparí. A ja si uvedomím, že to leto bolo krásne, že z neho môžem ešte dlho žiť. 

Tak čo dnes, pečiem (či utečiem)?

Tiež ste poslednú noc nespali a o druhej nadránom počítali snehové vločky na strope a vlčie stopy v tme? Čmárali foťákom po čiernej oblohe a po tom zvláštne modrom mesiaci? Ja som ho videla síce žltý, čo asi bude tým terpentínom, čo už druhý deň úspešne "fetujem"... Oleju zdar! A tejto noci tiež, lebo som si ju cez deň predspala.

Boľavú terpentínovú hlavu dnes mám. Ušla mi pomedzi nedospaté sny minulá noc, mesiac klopal na okno, snaživý, modrý, magický vraj...

O pol tretej som odhodlane (neunavená) zaľahla a magicky bez spánku ležala ešte i o štvrtej ráno. Odpočívala som, telo sa snažilo, ale odpočinok duše nenastal. Že ležať postačí, tomu viac neuverím. Vravím si a obraciam celé svoje ja k stene. Studená je ako nanuk z Alberta, olížem posledný osladený rastlinný tu, paličku hodím do neba a pritúlim sa. K hornému rohu tisnem celé svoje bytie, dýcham krídlami ako nočný motýľ, čo sa stráca v neistom lete rozkolísanom a rozľahlou húsenicou stane sa. 

Keď popoludní otvorím to svoje večne zvedavé oko, stratím sa. Ráno mi ušlo, obed tiež, vymačkám svoj citrónový sad. Namixujem ocukrovanú citronádu, aby mi za ušami nesyčali bombule kyslosti a sadnem si. Vedľa mňa sa rozlieva maslo od včera. Zabudla som naň. Dve vajcia doň buchnem, rozťahané banány, múku, zopár vtipných hlášok a zavriem horúci sen do rúry. Banánový chlieb! Citrónová káva. Vylučovanie posilním. Mliekom oblejem svoj lietajúci koberec a pošlem mu pusu do vrecka. Mokrou handrou z neho vytriem každý štedrý vlas. Za tie týždne vznikla dobra kopa, parochniar by s ňou pekne naložil... Ja však ten slepý uzol svojich vlasoodpadlíkov smelo hodím do koša a zapískam. Je čas na kávu a teplý sladký koláč. Po ňom dva úteky dolu schodami, rýchly potravinový nákup a na záver ľadový nápoj citrónový s kvapkami kanadských sladkých javorov. Kus cukru do toho nemastného dňa. Že bude horšie, nedúfam. Ešte smelá, ešte celá. Dnes upečená som.