Stačí len

Noc vo mne prepadnutá túžbou po káve. Poznám to, chce sa mi šialene tvoriť, ale telo nevládze. Po desiatej večer normálny stav. Stavy a normálnosť idú niekedy k sebe, asi ako slnko k jeseni. Metafora hodná prváčika v základnej škole, čo sa prvý raz odvážil zdvihnúť ruku a chcieť čosi iné, ako ísť na záchod. Žiak ide, zatiaľ čo oproti nemu so spustenými rukami už štvrtú hodinu stojí vodu zadržiavajúce telo učiteľky.

Vynárajú sa príbehy mokrého dňa. Pršalo na strechy, na hlavičky holubov v odkvape, pršalo v nás. Deň bez šance na vychádzku. Ihrisko s bláznovstvami zostane prázdne. Zmoknuté tyče, laná, šmykľavá tráva, posledné záchvaty zelene. Do dvoch týždňov zbledne. Stratí cit a umrie v nádeji na biely sneh. Krásny koniec. Prajem si podobný. Posmrtná biela inovať ju (nás) zachráni. A nová jar.

Myslím na trávu, na deti, na prsty v zrnkách kávy. Močím ich v mištičke sviežeho závanu kostarickej plantáže. Spievam si Paloma Negra a fúkam do skla. Predposledné jemné cigarillo. To finálne si nechávam na neskôr. Hlava zamotaná v závese, za dvojitým sklom tma. V oknách hotela oproti svietia len dve nočné lampy. Turisti večerajú v náručí Vltavy. Lodné reštaurácie vezú hosťa. Hostí. Hľadia na žlto-krásne vysvietené gýče a blúdia v hlbinách s múzami rozhojdanej Prahy. Ja blúdim po parapetnej doske a naháňam pavúka. Počujem ohňostroj. Sláva rozletená na kúsky. Kam za kávou? Ulice uschli vo večernej snahe vyplašiť ľudí von. V kaviarňach plno, činžiaky poloprázdne. Kde-tu sa dymí - zima začína tlačiť zvláštne štipľavý pocit pod kožu.

Štípnem sa. Navlečiem roztancované telo do dlhej sukne, vtlačím sa do roláka a hlavu šupnem pod čiapku. Na účesy nie je čas. Tabatierka, zápalky, foťák. A znosené teplé topánky. Široký šál, šanelka. Pod šál aj pod čiapku. Budem sa smiať tej svojej mademoiselle ešte aj vo výťahu. Šetrím si ho. Môj prvý drahý parfém. Nový nebude, takéto veci musia zostať vzácne. Tentoraz zvíťazilo čaro chvíle a moja dobrá nálada. Žiadne rande, divadlo, konkurz. Nič. Len ona, tá druhá vo mne, zapišťala túžbou po výraze. Zvýrazním sa. Boj proti vyprchaniu. Vyprchať - to netrvá večne. Raz zostane len vzácny flakón a prázdne neznesiteľne tupé dusno vo vnútri. Starenka bez výrazu. Len nestratiť tvár, vraví si slávna Coco - večná madmazél. Len nestratiť Coco, vravím si ja.

O hodinu stojím v zábleskoch starej Prahy. Žiari. Žiarim. V jednej ruke papierová káva, v tej druhej plachý ohorok. Tyrkysové nebo nad mestom bez indigovej tmy. Ani ona nespí. Kŕmi turistov. Krmí mňa.

Hodiny jasne optimistické s viac než hodinovým oneskorením tikajú mimo rytmu. Zašepkaných sladkých desať sa blíži.

Čas ospalý. Môj čas.

Idem spať.

S Malým princom v náručí

Ráno (ne)vyspávam. O ôsmej spustím nohy z postele a zletím na svoj kučeravý červený koberec. Vznášam sa ešte chvíľu v rozospatom dychu a s plným močovým mechúrom vlievam do seba prvé dúšky zdravej pitnej vody v plaste. Tú kohutíkovú už dlho ignorujem, smrdí. Telo v dlhodobej spriaznenosti s umelou hmotou podlieha všetkému, len nie zdravému rozumu. Nebabre sa s ekológiou.

Tretí týždeň v škole. Zase. Napriek všetkým mojim snahám znovu víťazí "motivujúce" školstvo. Zradená a (zde)formovaná oddane slúžim systému, no napriek tomu denne oslavujem svoju pracovnú dobu. O tri štvrte na jedenásť opustím byt a s cinkotom kľúčov v bezodnej taške preskakujem z dlaždičky na dlaždičku a opatrne obchádzam psie výkaly. V ulici relatívne ticho. Aj ja som relatívna. Do chvíle, keď sa predo mnou zjavia obrovské dvere školy, mi v ušiach znie psí piskot. Na podpätku si so sebou ťahám kus cukru (hovna, pravdupovediac). Nenechám sa uniesť a s pokojom, trochu neprítomne vytieram závan vyvenčeného psieho rána v dievčenskom záchode. Papieru habadej. Dievčenské pišťanie nikde žiadne. Po chvíli vojdu, zajačia "fúj, hovno" a zmiznú v širokej chodbe. Ako dobre. Zostávam so (svojím) smradom sama, kým nebude z podpätku zase raz poctivý hladký štít s čistým zvončekovým zvukom.

Na prázdnej chodbe zvonkohra. Užívam si to "nikde-nikto" a zalovím v taške. Kľúče mi cinkajú na prste - len veľmi zľahka. Vkĺznem do svojho bunkru. Mám chvíľu čas, do zvonenia nikde žiadna detská duša. Len zavreté duše kníh v zaprášených policiach. Otváram okná a s vystrčenou hlavou pozorujem ulicu. Prižmúrením stišujem hluk emhádé. Koľajnice, tikadlá električiek, vysmiati šoféri, mrzutí dôchodcovia a upravené mamičky s kočíkmi. Vo výklade mäsiarne oproti bezdomovci v rannej pohode. Popíjajú automatovú kávu a čítajú noviny z metra. Čakajú na prvé cigaretové ohorky a plniace sa odpadkové koše. Zatiaľ je plno inde. Drkotavé vozne pískajú v zastávkach, blikajúce semafory, mopedové príbehy, brzdiace autá.  A moja vypískaná hlava.

Zvoní! Je po pol jednej a ja sedím uprostred školskej knižnice s Malým princom v lone. Očakávam slnká svojho dňa. Deti.

"Pani učiteľka, môžem hrať na mobile?"

"Pani učiteľka, môžem ísť na záchod?"

"Pani učiteľka, môžem do skrinky?"

"Pani učiteľka, môžem desať minút na mobile?"

"Pani učiteľka, môžem na počítač?"

"Pani učiteľka, môžem kruhy?"

"Pani učiteľka, môžem..." dieťa sa zháči a spýta sa: "Pani učiteľka, a čo to máte za knihu?"

"Malého P..." Ani to nedopoviem, a už kričí: "Vy sedíte na zemi? To je divné!"

"Sedím na zemi, aby som bola na chvíľu menšia ako vy. Sadnite si okolo mňa, môžete aj na lavice, na gauč. Kde len chcete. Oukej, aj na môj stôl, do môjho kresla...  Dnes by som vám chcela takto zo zeme,  prečítať kúsok rozprávky o "nezemi". Je o maličkom chlapčekovi so zlatými vláskami, ktorý... "

Mnohohlasné "Nieeeeeeeeeeeeeee!" mojich desaťročných zverencov v sekunde odzbrojilo moju snahu a vo mne stroskotala ďalšia nádej vstúpiť do detského sveta bez...

Krása sivej tmy

Rok a pol v ďalekej Prahe. Rok a pol bez.

Všetci sú preč, alebo lepšie, všetci sú doma, len ja som preč.

Som tu doma. Som tu a "domov" sa mi už nechce. Hlasnie moja túžba, ja zatiaľ v tichosti načúvam, čo si zas vymyslí, aby ma presunula o krok ďalej. Znovu by som išla. Vlastne ani neviem kam. Dlho nezažitý pocit chuti vrátiť sa domov. Opúšťať ďaleký svet a nedôstojne sa tešiť na bezpečie, istotu. Skákať, vyzúvať sa a prešľapovať naboso. Piť na stanici priveľa kávy, aby som cestu domov neprespala. Aby som naspídovaná civela z okien a hľadala nemožné v štítoch, v mestečkách, na lúkach. Videla západy, východy, hádala sever a juh. Smerovala...

Nezostať stáť. Na tom skutočne záleží. Preto sa púšťam do blogovania. Preto si púšťam... Vás. Pustite si ma a budeme si spolu lietať...

O cestách, o detstve, o spomienkach, o víziách, o umení aj o vede (ktorej vôbec nerozumiem) budem nerozumne písať. Plátať, robiť diery, hľadať zmysel jedného i druhého a napokon sa uspokojím s celkom inou verziou pravdy. Po pravde, na pravde záleží!

Krásny deň na mostoch a cestách...

M.