Vianoce v krajine, kde takmer nepoznajú Vianoce. Vianoce v krajine, ktorú nepoznám ja. Budeme si takto dýchať na krk, hľadieť do očí a azda na konci aspoň jeden z nás vyjde z tejto poznávacej akcie múdrejší. Už teraz tuším, že to budem ja. Mňa Jordánsko poznať ani po týždni nebude. To by som musela spôsobiť miestny, alebo dokonca nemiestny škandál. Naladená na vzrušujúce neznáma natlačím do batohu ako poslednú vec svoju zrkadlovku, hodím na seba kabát, obmotám sa šatkou a vkĺznem do metra. Hodinová cesta na letisko. Len čo sa ocitnem v odletovej hale, zatuším, že bude veselo. Pridám sa ku skupine ľudí, s ktorou budem Jordánskom putovať, ktorú nepoznám, ale ktorá sa usmieva, pretože nepoznať práve teraz nič neznamená.
Už po prílete to vyzerá nádejne. Medzištátne zásadné interview na letisku v Ammáne ma trochu vyvedie z miery, po nedôvere v moje meno, fotografiu v pase, v môj pôvod i dôvod cesty sa napokon nechá môj osobný vyzvedač zlomiť svojím kolegom a keď napokon až trojici spovedajúcich dvakrát zopakujem, že neprichádzam z Malty, ale z Prahy, a keď krotká priznám, že neviem, kde budem ubytovaná, pretože to všetko vedia moji spolucestovatelia a ja som len malá neznalá fotografka prekvapivých krás, napokon zaznie víťazné Welcome to Jordan. Vydýchnem si.
V požičovni áut náskočíme na palubu našeho týždňového tátoša a presunieme sa za podivných zvukov akosi neposlušnej automatickej prevodovky do prvého cieľa, do starovekej Madaby, za jej mozaikami, za starou islamskou, ale i byzantskou kultúrou, za slávnou Madapskou mapou, ktorá ako podlahová mozaika pravoslávneho kostola zachytáva kartografickú podobu biblických miest, Jeruzalema a Svätej zeme. Takto kultúrou naplnení sa cez suché nekonečné kopce dostaneme do našej prvej nocľahárne. Do apartmánu mladého lekára Ahmeda. Kdesi tu sa začnú tie jordánsky dobrodružné podoby dobra, počnúč trpezlivým čakaním nášho hostiteľa, kým sa nenavečeriame v reštaurácii, jeho riešením nášho problému s hlučnou prevodovkou a potom ešte dlhým zhováraním sa o živote v útulnom apartmáne. Začíname tušiť, že tu sa čas nerieši, tu má všetko svoje počkám aj svoje vydržím.
Ráno v Karaku. Len čo vystúpime z auta, zjavia sa pred nami jeho vysmiate bezstarostné tváre. Slnko zasypalo svojím trblietavým prachom rozospaté ulice, aby sa v jeho príjemnom mäkkom svetle rozhýbali prvé životy, rozštartovali prvé autá. Svet sa prebúdza. Tu je ruch pred deviatou nemožný, sen o skorých raňajkách a dobrej káve sa nám vzápätí vysmeje. Tento svet ožíva omnoho neskôr než u nás, sympatická vlastnosť. Mne sedmispáčke. Neďaleko rozvoniava nonstop pekáreň s pečenými dobrotami od výmyslu sveta. Sladkosti na sto spôsobov. Kdesi blízko však čosi omnoho lákavejšie. Zastavíme sa v neveľkom bistre, kde raňajkujú miestni a necháme sa očariť vôňou čerstvo praženého falafelu. Za dve plnené chlebové placky zaplatíme necelé dva denáre. Kúpim si rovno dva. V neďalekej kaviarni zapijeme raňajky voňavou horúcou kávou s kardamónom, zoznámime sa so skupinou vysmiatych ukecaných vysokoškoláčok, okúsime dobrotu miestnych predavačov, z ktorých jednému sa neoplatí lámať si hlavu s predajom dvoch žiletiek, dá mi ich zadarmo a druhému zas predávať jednu kukuricu. A tak ju veľkoryso daruje. Aké prirodzené dobro! Musíme vyzerať smiešne s tými svojimi prekvapenými výrazmi, sme tuším jediní, čo sa divia. Tuto sa veru ľahko podľahne čaru miesta a dobrosrdečnosti domácich.
Nad starou časťou mesta nás čaká dnešná kultúrna vzpruha. Križiacky hrad a jeho nádherné výhľady. Prehliadka tmavého podhradia s miestnym sprievodcom, ktorý svojím drobným svetlom v dlani zľahka rozjasňuje tmavé kúty pred nami a odtajňuje chodby plné príbehov z minulosti. Uprostred veľkej miestnost nám nad hlavou zacinká prastarý turecký luster z drobných korálok, pribudne ďalšia story nášho sprievodcu. Cudzie tajomné miesto, podzemné chladné temno násobia zo všetkých strán sa tisnúce kamenné masy stien. Studené veľké nekonečná pôsobia zdanlivo prázdne, ale len čo trochu privriete oči, zbadáte všade vôkol seba steny čerstvo zadýchané životmi minulosti.
S tebou ma baví svet, milý svet. Pretože ponúkať nikdy neprestávaš, ja čoraz viac milujem tie tvoje nekonečná. Ej, tí malí nádejní Jordánci... Tí sa budú vďaka krátkemu fotomomentu so mnou ešte dlho smiať. Smejem sa s nimi. Možno dnes kdesi na lokálnych sieťach tunajšej mládeže visím tiež. Robia si so mnou mobilné selfíčko a hladia mi pritom vlasy, napokon i stískajú ruku, aby som im neušla (zo záberu). Nechám sa, vzápätí sa oni nechajú tiež. Niektoré gestá majú celosvetovú platnosť. Vystrčíš prostredník a bezprostredný smiech je na svete. Také malé smiešne gesto, spúšťač nálady ako posledná spomienka na Karak.
Znovu na ceste. Tentokrát sa vezieme nádhernou krajinou, ktorú si v nočnej podobe pamätáme zo včera. A teda, nepamätáme si nič, len zdĺhavosť. Tu nie je odnikiaľ nikam blízko. Všade sa musí cez kopce. Tentokrát je však pred nami vzrušujúca cesta do najkrajšej vane sveta, do osolenej vyhriatej nádhery priezračného Mŕtveho mora. Na to sa náramne teším. Žiadna fauna, žiadne nebezpečná, to bude kúpanie bez strehu ako odmena. V ňom budem jedinou rozliatou medúzou zabalenou v šatke, keďže plavky nemám, ja sama.
Petra. Duša, čo odvážne vdýchla svoje tajomstvá do skál a my ich dnes môžeme len opatrne tušiť. Poznať v nich, aká je krása bezmedzná. Mŕtve, nehybné, až dvestometrové skaly nádherných tvarov a v nich povpichované životy staroveku. V úzkych uličkách sa jeden druhého temer dotýkajú. A predsa sú od seba vzdialené ako nekonečná. Kde-tu len nehybne postávam. Pod skalou, nad skalou, na kameni, v jaskyni, na schodoch, pred výhľadom. Pred najkrajším z výhľadov. Stratí sa jeho význam, zmenší veľkoleposť, len čo zbadám iný výhľad. Storočiami pomaľované príbehy hornín a tá najfarebnejšia chémia zblízka. Na dotyk. Dokonalé abstrakcie, pred ktorými dlho s foťákom žasnem a dúfam, že sa mi podarí zachytiť aspoň kúsok toho pocitu, pretože farby a tvary, tie tam budú. A pretože len tie nestačia. Obklopená diaľkami na mieste, kde umrela jedna vyspelá civilizácia tuším smrť inej. Všetko dokonalé umrie a nedokonalé bude zabudnuté. Dotknúť sa večnosti znamená žiť.
Wádí Rum, púšťna krásavica tancujúca vo farebných premenách Mesačného údolia. V priebehu niekoľkých hodín budeme z vlečky rútiaceho sa terénneho auta sledovať jeho oranžovo-ružovo-biele pieskové a skalné metamorfózy. Na túto nepredvídateľne očarujúcu komplexnosť ani celý môj metabolizmus nestačí. Keď počas obeda fúkne vietor do mojej ryže piesok, môj zmysel pre gurmánstvo získa nový rozmer. A dentálna hygiena tiež.
Sme na mieste. Prvý beduín, ktorého stretávame, je tradične oblečený, na hlave šatka, bosé nohy v šlapkách, a predsa tu čosi nehrá. V ruke má mobil a v v ušiach slúchadlá, s niekým telefonuje. Preruší hovor, nasmeruje nás medzi autá na parkovisku, kde nastane veľká výmena. Tu nás náš tátoš vyloží, aby sme naskočili na vlečku turistického džípu jedného z nomádskych sprievodcov. Po ceste najzaujímavejšími miestami púšte a asi piatich zastávkach medzi atraktívnymi skalami zakotvíme v našej stanovej osade. Zložíme si veci a vyvalíme sa pod veľkú skalu na pár pohodených matrací. Slnko je nízko, ale stále príjemne hreje. Podmanivej atmosfére mäkkého svetla neodolám a nakreslím si do skicára toto dokonalé ticho. Medzi skalami s nohami v piesku sa celý môj rýchly svet rozplynie. Aj duša, aj telo spomaľuje. Je 24.decembra. V asi meter hlbokej diere v zemi sa varí naša dnešná večera. Štedrá večera. Keď zájde slnko, prudko sa ochladí. Čaká nás studená veterná noc, predtým však ešte pár hrejivých chvíľ.
V spoločenskom stane je už príjemne útulne vďaka ohňu v kozube, ľudia naokolo popíjajú horúci čaj, vonia bylinkovo, a fajčia vodné fajky. Po krátkom kultúrnom čísle beduínskeho lutnistu, hrajúceho a spievajúceho s hudobným podmazom na youtube sa pustíme do jedla. Kuracie mäso s ryžou, arabský chlieb, hummus, pečené zemiaky, cuketa a cibuľa pečené v rúre podzemia.
O čom básnia všetky cestovateľské internety, vytuším až uprostred noci, keď musím na toaletu. Vyjdem zo stanu a prejde mnou mráz. Zostanem chvíľu stáť v úžase, ako sa nad mojou hlavou otvára nekonečná krása hviezdnej oblohy. Je jasná noc a vesmír na dosah. Súhvezdia u nás len ťažko rozoznateľné, sú zrazu také jasné a viditeľné, spoznávam hviezdy doteraz nepoznané. A farby, neznáme dimenzie vo vrstvách, kde jedna cez druhú presvitá, a predsa nevieš, ktorá z nich je bližšie, ktorá ďaleká. Nad hlavou sa mi roztancoval celý ten nočný lavírovaný svet. Mliečna dráha má farbu malinového jogurtu a je hviezdnym prachom pocukrená. Stojím tu a usmievam sa, konečne poznám miesto, kde sa púšť miluje s nebom a radostne pritom bliká. Nechcem teraz ísť na záchod. Azda mám strach, že už viac nenájdem, čo tu teraz stratím. Zostať tak. Len byť. A byť si tým bytím istá.
Sú miesta na zemi, sú veci, javy, pocity a momenty, ktorými (v sebe) otvárame nekonečný rozmer ticha. Absolútno bytia. Poézia.
V spoločenskom stane je už príjemne útulne vďaka ohňu v kozube, ľudia naokolo popíjajú horúci čaj, vonia bylinkovo, a fajčia vodné fajky. Po krátkom kultúrnom čísle beduínskeho lutnistu, hrajúceho a spievajúceho s hudobným podmazom na youtube sa pustíme do jedla. Kuracie mäso s ryžou, arabský chlieb, hummus, pečené zemiaky, cuketa a cibuľa pečené v rúre podzemia.
O čom básnia všetky cestovateľské internety, vytuším až uprostred noci, keď musím na toaletu. Vyjdem zo stanu a prejde mnou mráz. Zostanem chvíľu stáť v úžase, ako sa nad mojou hlavou otvára nekonečná krása hviezdnej oblohy. Je jasná noc a vesmír na dosah. Súhvezdia u nás len ťažko rozoznateľné, sú zrazu také jasné a viditeľné, spoznávam hviezdy doteraz nepoznané. A farby, neznáme dimenzie vo vrstvách, kde jedna cez druhú presvitá, a predsa nevieš, ktorá z nich je bližšie, ktorá ďaleká. Nad hlavou sa mi roztancoval celý ten nočný lavírovaný svet. Mliečna dráha má farbu malinového jogurtu a je hviezdnym prachom pocukrená. Stojím tu a usmievam sa, konečne poznám miesto, kde sa púšť miluje s nebom a radostne pritom bliká. Nechcem teraz ísť na záchod. Azda mám strach, že už viac nenájdem, čo tu teraz stratím. Zostať tak. Len byť. A byť si tým bytím istá.
Sú miesta na zemi, sú veci, javy, pocity a momenty, ktorými (v sebe) otvárame nekonečný rozmer ticha. Absolútno bytia. Poézia.
Po bufetových raňajkách u beduínov sa rozlúčime s miestom, ktoré živí poézia.
Sme na ceste na najjužnejší bod nášho putovania, do príjemného tepla na pobreží Červeného mora, aby sme sa odtiaľ odrazili a skočili hneď ďalší deň medzi studené kvapky upršaného severu.
Turistická a komerčná Aqaba. Pobrežie pripomína výhľady na azúrovú modrú z francúzskeho Nice, farba mora je priam identická, farba mesta nie. Predsa len, iný kraj, mestskej architektúre Východu vládne fádna piesková, kde akcentmi farebnosti sú len kde-tu nakopené obaly - odpady, komorné skládky o domy opreté, vystreté na chodníku, stočené do kôpky pri ceste, včesané do suchých tráv i medzi prekvapivo tvorivé hrudy zaprášenej zeme. Ekologická mŕtvola vo farbách, ktoré vzbudzujú rozpaky. Tu azda práve teraz nastala veľká doba plastová. Horizont čistoty životného okolia je priam katastroficky vzdialený, zahmlený, neviditeľný. A do toho ako paradox kult čistého tela. Vždy čerstvo umyté, voňavými olejmi natreté pokožky v dlhých vyžehlených háboch, naboso v šľapkách pôsobia uprostred toho meganeporiadku trochu komicky. A predsa sa nesmejem. Len ticho žasnem nad inakosťou tunajšieho - patriarchálneho - sveta. Na stenách verejných i súkromných priestorov svietia tri mužské portréty, fotografie kráľovskej rodiny v červeno-bielych šatkách, v baroch za vodnými fajkami v aromatickom opare vysedávajú mužské spoločenstvá, muži tu predávajú v obchodoch, sedia v hoteloch na recepciách, šoférujú autá, obsluhujú v reštauráciách. V miestnom "letnom" kine vládne dokonale uveriteľná pohoda, je slnečné popoludnie, vo vzduchu cítiť vôňu vodných fajok, tiché pleskanie kariet o stôl, bezstarostnosť. Po krátkom rozruchu, ktorý svojím nazeraním a fotografovaním spôsobíme, sa pár divákov vytrhnutých z deja vráti k rozpozeranému príbehu, aby mohli naďalej nerušene hltať napínavú story majstra béčkových akčných filmov Brucea Leeho.
Opúšťame mesto po improvizovaných raňajkách, keď sa necháme vtiahnuť do zákulisia malej reštaurácie oproti nášmu hotelu, do kuchyne plnej neodolateľných vôní. Je krátko po pol ôsmej a ja prvýkrát v živote raňajkujem pečené zemiaky so zeleninou, paradajkový šalát a kúsok jahňacieho kolena. To teda len oblíznem, nemám odvahu prebúdzať svoj rozospatý zlý cholesterol. Náš priateľský kuchár potom, čo nahlas zatúžime po káve, zavolá suseda, u ktorého si objednáme bodku za raňajkami, šálku silnej arabskej kávy. Zaplatíme a vydáme sa znovu na cestu. Na našu poslednú.
Medziľudskými stretnutiami osviežení sa znovu rútime do kopcov, po nekonečnách, púštnou krajinou, piesočnou búrkou s temer nulovou viditeľnosťou, aby sme podvečer, duchovne vyšťavení zastávkou pri rieke Jordán,kde podľa Biblie pokrstil Ján Krstiteľ Krista a kde sa dnes deje jedna veľká "teatrálna krstiaca šou" s ľuďmi, bažiacimi po výnimočnosti, ponorenými do rieky autentických zážitkov a v obklopení cudzích žasnúcich tlieskajúcich davov, zakotvili v hlavnom meste Jordánska, v Ammáne. Po noci v studenom apartmáne sa vydáme na cestu po krásach jedného z najväčších najzachovalejších antických miest na Blízkom východe, z čias rímskych a gréckych víťazstiev, pri zrode ktorých stál Alexander Macedónsky. Obdivuhodné kruhové námestie, Hadriánova brána, zachovalé divadlá, kúpele, fontána, nádherná, temer kilometrová ulica s ruinami korintských stĺpov. Ružové detaily z egyptskej žuly na zlatožltej architektúre staroveku. Dokonalá hra farieb v daždi, ktorého snahy strieda dnes málo nasadené slnko. Dnes proste poznávame iné víťazstvá než dokonalé počasie.
Podvečer v Ammáne spojíme s návštevou Husseinovej mešity. Obrovské ľudské mravenisko. Mesto, kde žije polovica jordánskeho obyvateľstva snáď ani nemôže pôsobiť útulne. Ulice plné obchodov, áut, pouličných predavačov. A množstva mešít. Kto má rád koncept európskych miest, si tu rozhodne nepríde na svoje. City break v Jordánsku nemá pravú silu. Tu urbanistické city vibrujú úplne ináč. Treba si nájsť k svetu Blízkeho východu inú cestu, hľadať ju v iných krásach. V surovosti nepoddajnej prírody, v kultúre temer zabudnutej minulosti. A v ľuďoch. Pretože v nich je ukryté najväčšie bohatstvo tejto krajiny. A ľudskosť, ktorá vyviera z úprimnosti a ktorá nás Európanov čoraz viac udivuje a prekvapuje, pretože ňou dávno nie sme tak prirodzene a vrúcne obklopení, je dôvod, za ktorým sa oplatí chodiť. Za ktorým sa musí ísť. Pretože zažiť prirodzené dobro, to je citová intenzita, ktorú nič neprekoná.
