pondelok 16. februára 2015

Päťdesiat odtieňov sivej

Veselé ráno. Na anténe vedľajšieho domu sedí straka. Bez pohybu pózuje. Fotím ju očami, ukladám do veľkého nepoužiteľna svojich pamäťových kapacít bez pixlov. Vysypem raz. Na papier, na plátno. Do príbehu. Už vidím ten minimalistický obrázok v zlatej záplave tepla. Už vidím tie neznesiteľné opisy oprášeného realizmu. To svetlo. Tú tmu. 

Strecha naproti opálená slnkom. Päťdesiat odtieňov sivej na červenom podklade nehybne čuší. Otrhaným pierkom rozmazáva slnečný svet. Farbí ho mäkkou ceruzkou, rukou rozotiera. Naznačený pohyb. Desiatky malých hrkotavcov nafukujú bruchá. Jedna operená guľka vzdychne. Po nej druhá, tretia. Zobáky ukryté v sivých tučných tmách vystrú sa a rozsypú zrná po streche. Chodník roztancujú. Padajú pekne zaradom. Ľahnú si vedľa seba. Zmĺknu po chvíli odrazy v hlavách mačacích. V kockách žižkovskej dlažby nanovo smejú sa. 

Dnes. Medzi oknami drieme prach. Hlavu mám plnú slov. Poloprázdno strieda nenaplnené vety. Nad hlavou tuším inú hlavu. Duša, čo naťahuje ruku do okna, aby utíšila tú moju. Vietor zľahka hojdá v pavučine mŕtvu muchu. Všetko rozprestrené v momente zapadne prachom. Všetko, čo mám nadosah akosi rýchlo (zo)starne, všetko neživé si pôjde pomaly ďalej. Potichu, opatrne plazí sa nehybné telo v nátlaku hlučného sveta. V rytme, v kriku. Dlho je. Krátko už bolo. Donekonečna spomínam, krátko, v úsekoch žijem. A predstavujem si to možné inak. Myslím, zapisujem málo. Nepatrne. Naslepo... Čiarkam si ten vyhýbavý svet. 
Prehodím ofinu a zrazu to vidím. Som iná. V klobúku kľúče od ticha a za jeho tieňom ja. Akurát bežím okolo a dýcham si na krk. Hrubý šál strácam po ceste. Vyzlečená som.

Spím opretá o tú druhú. Hlavy vo vankúšovom stretnutí ticho zazvonia. Stiahnem sa, nohy trčiace z postele po chvíli odvisnú, stratím sa nanovo v spánku,  sen zacinká. V posledných snoch stále kamsi utekám. Už temer bez topánok strácam bezpečie palcov natesno. Jeden vedľa druhého ako stlačené hríbiky priľnú k veľkej mame. Otlačené medzi. Som doma. S bolesťou vyzúvam staré topánky, položím nohy na stôl, dívam sa na ne s pokrčenou tvárou a hľadám vhodný vankúš. Rozosmeje ma miesto, kde noha k nohe nahne sa a uhne na stranu. Moment, keď ľavá noha zacíti tú druhú. Jej otravnú pravosť aj zmenu nálady. Zámerne zahnúť a nestretnúť viac. Tá druhá odteraz bočiť bude už len doľava. Hlúposti bosých nôh smiech prekričí. Vyliata zlosť pravej stíchne v objatí. Lavór s teplou vodou a potápajúcimi sa zrnkami ružovej soli zľahka vypláva. Garzónka vydá zo seba spodný prúd, no voda v koberci stratí sa. Zmierenie v soľnom kúpeli hrejivo zavonia. 

Mám telo ukryté v nohách. Dnes (znovu raz) schránku súkromia odtajím. Takto verejne. Maľujem, fotím, prezentujem na internete. Akási nahá som. Z veľkého trička vyzliekam dušu. Posledný odev potichu padá na zem. Obrázok mojich snov zachraňuje uzavreté vnútro. Predané. Za polovicu svojich predstáv. Pod cenu svojho ja. Šťastná som. S kožou na trh idem. Dnes celá akousi kožou som.