Helouviniem sa alebo Rozpačité dušičkové blúúúz

Koniec októbra v rozpakoch. Na jednej strane nostalgické blues ukryté v obrovských chryzantémových bobuliach, na druhej strane veselá (?) a strašidelná "nazdarvíla". Malí zombíci s potkanmi vo vlasoch. Čakám ich vo dverách. Mocú sa po cudzích dvoroch a terasách a robia hluk. Strašia svojimi maskami nevinné psy.  Nezvonia. Len ticho svojimi kostnatými prštekmi zaklopú. Rituál neopakovateľnosti nikam nevedie. Zopakuje sa, kým nedostane šancu posledný zo susedov. Pred domom chvíľu váhajú, no napokon sa rozhodnú náš príbytok vynechať. Starká im už roky neotvára. Starkej sa starám o dobrú povesť tentoraz ja. Domček bez náznaku života má dnes zadýchané okno. Ešteže je tma. 

Drobné rozmihotané príšery strasú zo seba vypchaté mačky, umelé pavúky a hlodavce, vkĺznu drobnými rukami do tašky a vytiahnu z nej tisícky podôb americkej čokolády, začnú sa naťahovať, až sa ich igelitový poklad rozletí po celej šírke ulice a stratí sa v tme. Prekvapene civia na seba. Rozrehocú sa. Za závesom sa s čokoládou v kútikoch úst rehocem ja. Vyjedám škatuľu s bonbónmi a temer nedýcham. Rozvalená v okne zbadám odraz vorvaňa. Vyľaká ma. Zľahka sa nadýchnem a vložím do úst posledný čokoládový skvost. No more chocolate for little bastard! Môj humor je krutý rovnako ako tento sviatok.

Posledné októbrové teplá ma vyháňajú von o čosi skôr. Po pol roku mením trasu a prechádzam sa po dosiaľ neznámych miestach. Vzdialenosti medzi domami sú tu väčšie, lesy hustejšie, veverice majú dlhšie chvosty a psy majú hrubšie hlasy a lepšiu guráž. Keď začujem zúrivý dvojhlas, pridám do kroku a priam sa rýchlosťou stratím v podvečernej hmle.

Zastavím sa až pred stánkom hrôzy a amerického nevkusu. Z okien trčia odtrhnuté paže, pod strechou umelý netopier a na terase nehybne stojí invázia kostlivcov. Lebky, hrobky, kosy, záhrobie. Roztrhané plachty, mŕtvoly, z okien vychádzajúce nahrávky hrôzy v pravidelných intervaloch. V noci by ma vydesili k smrti. Teraz sa zmôžem len na úškrn. Smiech príde neskôr. Cesta halloweenskou alejou skončí v ďalekom Starbuckse a v mojom pumpkin lattééé. Zostávam verná atmosfére .

Hrôzu strieda vtip a ja prechádzam mestom - od domu k domu - taká zmätená, že už ani neviem, či plakať alebo sa smiať.

Víkendová pohoda.  Otec rozoberá drevenú latrínu a okolo neho krúžia naše tri nové kačky. Ležím v tráve a nechávam ušatého Cédrika olizovať mi rozosmiatu tvár.

V záhradke mama vykopáva rozkvitnuté dušičkové kvety, aby svet (ne)živých stratil farby nejasnej hmly. Vstávam, rýľujem tiež. O hodinu neskôr už zanikáme v dave žien. Sme na cintoríne. Cintorín v nás. Jedinou hudbou dňa sú zúrivé kefy čistiace rozmočené špiny náhrobných kameňov a jedinou farbou citlivá chryzantéma. V hroboch ticho a zo škár vylieza tma. Žiadna prosebná ruka kostlivca, žiaden hrôzostrašný smiech. Dych posrmtnosti. Žiaden americký horor. A predsa sa smejem. S každým novým fúknutím zhasnem ďalší snaživý plamienok čierneho kahanca. Rozhorí sa ten červený o čosi viac. Zlaté čiapočky náhrobných lampášov majú nový lesk, striešky vyčistené opľutou handričkou, do dymovo-čierna zadýchané sklá. Ožívajúce lampáše príbytkov mŕtvych. Mihajúce sa svetielka. Klebetiace susedky. Deti vo fúrikoch so špinavými vencami na hlavách sa vysypú na smetisku a dostanú nový nápad. Za chrbtami majú hromžiace nechápavé babičky. Smútočné stuhy, lesky v očiach.Ohnuté telá žien nad hrobmi príbuzných, prsty v zarastených záhradkách mŕtvych, nádoby s vodou, kopiace sa množstvá plastových vencov.

Hromádky učesaného lístia utekajú spod hrablí deťom oproti. Tvorivá sobota. Na oboch stranách oceánu. Strácam sa vo sviatkoch a zase zostávam akási nesviatočná.

A čo duša, čo ma tak zadúša?

Dotyk krídel

Lopatky na chrbte človeka sú pozostatkami krídel z dávnych čias, keď bol ešte vtákom. Alebo anjelom... 

Svitá a mňa znovu vyhnala z postele strašná bolesť chrbtice. Päť tridsať ráno – ponuka dokonalej tmy s hviezdami na spadnutie. Prvá som z neba dnes spadla ja. Hodila som do seba pár lentiliek, vypila teplý čaj a domaľovala obraz. S jediným svetlom v okne som len veľmi ťažko narušila tichú rozospatosť našej ulice. Jeseň spánku praje. Len spánok nepraje mne. Keď anjeli v mojej hlave trepocú krídlami, nedá sa inak. Maľujem. Striedavo čítam a píšem. A pritom akoby stále spím. 

Almondov román Skellig je záhadný. Je krásny, je temný, smútok v ňom prelieva nádej a happyend netrčí v prvoplánovosti. Happyend tento príbeh nepozná. Absolútne šťastie nie a nie prísť...  Pravda v nemennej podobe príde potom. Dočítate, zavriete knihu a prestanete odpovedať ako z príručky. Jasné sa stratí v nejasnosti a relatívna bude aj vaša najpresvedčivejšia pravda. Uvedomíte si, že  nie všetko má svoje amen. Začnete si klásť otázky. Odpovedí je azda až priveľa. Sú všade. Len ich nemáte k čomu priradiť. Zastavíte sa v plávajúcich myšlienkach nájdete samých seba. Tú nepoznanú ľahkosť bytia. 

Zúčastňovanie sa na bolesti blízkeho je bolesť sama. Je to ale tiež ten najčarovnejší čas, čo núti hodnotiť a čo rúca doterajšie hodnoty. Vtedy nepotrebujete dolakovať nechty, dať si spraviť melír, umyť si zuby, učesať vlasy. Nepotrebujete pitný režim, nepotrebujete jesť. Všetky tie paneláky vystavané na „pevných základoch“ strácajú balans. A vy dýchate. Ešte chvíľu a rozplyniete sa. Neuveriteľne blízka je možnosť stratiť sa, neuveriteľne blízka bude možnosť ísť. 

Michael spozná Mínu a s ňou svoj nový svet. Skellig ich spojí a otvorí ďalší rozmer (ne)opatrného sveta fantázie tejto dvojice. Vnesie doň zodpovednosť, nežný ľudský súcit, obetu. Priepasť medzi životom a smrťou spojí drobný život Michaelovej sestry, tajomný muž v zaprášenej garáži, Michaelov vzťah k Míne, láska.

Krídlo presvitá ako nádej, že smrť nebude zlá. Biele sny prídu na záver. Posledným snom matky, bdejúcej v nemocničnej izbe ťažko chorého dievčatka je polonahá pravda. Trochu magická, trochu smutná, so svetlom v lopatkách. Keď spánok dlho neprichádza a život sa láme v únave, ponúkne nečakaný spánok ten najzvláštnejší sen. 

„Pořád jsem vstávala a chodila se na ni dívat. A pak jsem vždycky na chvilku usnula. A měla jsem strašně zvláštní sen.“

„Jaký?“ Zeptal se táta.

„No, viděla jsem takového člověka, to je všechno. Určitě to byl sen, i když jsem si byla jistá, že jsem vzhůru. Stál nad miminkem. Byl špinavý. Celý v černém, v prastarém zaprášeném obleku. Na zádech měl velikánský hrb. Vlasy měl celé zacuchané a rozježené. Vyděsilo mě to. Chtěla jsem po něm skočit. Chtěla jsem ho odstrčit. Chtěla jsem kričet: Nesahej na ni! Chtěla jsem přivolat doktory a sestry. Ale nemohla jsem se pohnout, nemohla jsem mluvit a byla jsem si jistá, že ji odnese. Ale pak se otočil a podíval se na mě. Tvář měl bílou a suchou jako křída. A oči měl tak laskavé. A já jsem kdovíproč najednou věděla, že ji nepřišel ublížit. Věděla jsem, že bude všechno v pořádku...

Pak ji oběma rukama zvedl. Byla vzhůru. Dlouho se jeden druhému dívali do očí. On se pomalu začal otáčet. Jakoby tančili. A pak to vůbec nejdivnější, malá měla na zádech křídla. Ne opravdová křídla. Průsvitná, přízračná, skoro neviditelná, ale měla je. Drobná a porostlá peřím. Vypadalo to hrozně divně. Ten cizí dlouhý muž a malé miminko. A křídla. A to bylo všechno. Zase ji položil, pak se otočil a znovu se na mě podíval, a tím to skončilo. Zbytek noci jsem spala jako dudek. Když jsem se vzbudila, už ji připravovali na operaci. Ale já už jsem neměla strach...“

Že život stojí toľko, čo unesie smrť, že umrieť (ne)znamená darovať prázdno vlastnej existencii a vzlyky roztraseným dušiam tých, čo po nás zostanú, dokazuje samotný vznik nového bytia.Nie narodenie, ale vytrápená, vymodlená, vyprosená túžba zmeniť posledné dni bolesti na oslepujúce svetlo bez možnosti vidieť. Len byť v čistom trepote krídel. V tom závetrí bez zimy, v tej príjemnej hmle nad ránom, keď jediným teplom je teplo detskej duše. V jej priezračnosti sa stráca i najmučivejší pocit beznádeje a možnosť konca. V láske možno veriť úplne všetkému. 

Záver priateľstva troch krásnych bytostí prináša doteraz nepoznanú blízkosť, úsmevy bez slov, dlhé ticho, náhly pocit lúčenia vedie Michaela k otázkam:

„Ty odejdeš, viď?“

Zavřel oči a kývl.

„Kam půjdeš?

„Někam.“ Odpověděl.

Dotkl jsem se jeho chladné ruky.

„Kdo jsi?“ Zašeptal jsem.

Pokrčil rameny. „Něco.“ Řekl. „Něco jako ty, něco jako zvíře, něco jako pták, něco jako anděl.“ Zasmál se. „Něco takového.“ Usmál se.

Dobrý človek ešte žije!

Môžu za to pohodlní Američania. Počas univerzitovania sme podľa teplákov, šušťákov spoznávali v škole telocvikárov a zvrchu sa na nich dívali, tu som pochopila silu pohodlia. To malé víťazstvo nad krásne vtesnaným zadkom do pevných úzkych riflí. 
Podľahla som už v prvý mesiac sledujúc rozťahané príbehy veľkých tiel Američaniek v bavlne. Čierne široké s úzkym strieborným pásikom obkresľujúcim líniu bokov, stehien, lýtok, sivé bez tvaru, biele bez vkusu, začiatky podpásové a konce zľahka nad členkom. Biele froté ponožky v gumených žabkách, zasneženosť v ľahkých letných balerínkach. Výpary tepla končia v rozpitej káve a zmrznuté prsty vo vreckách. Pod mikinou roztrasené vtáčatko. Príjemných šesť stupňov ma zamotalo do šálu a na rukách vrstvím dva rukávy. Jeden dlhší ako druhý. Keď mi do tváre fúkne silný studený vietor, vyšlem mu sopľavú odpoveď: Mala som si vziať rukavice alebo aspoň teplejšie čižmy. Svoju nadpriemerne teplú oblečenosť nesiem ťažko. Ešte ťažšie ten podpriemer vôkol. Očakávam následky v podobe nádchy a žasnem, že okolo mňa žiadna chrípka. Vitamín Cé vo vrecku, multivitamín v čaji, aloe v punčoche, na jazyku horčík, za uchom vápnikové stories, a pod pätou betakarotén. Vypätie bitky s vírusmi končí úspešne. Základom je otužilosť, východiskom krása chodidla v ľahkej balerínke a výsledkom protišmyková lekcia jemnej podrážky končiaca v stanici Družba (národov sveta).

Je krásne chladné ráno. Sobota prešla svojím ľahkým spánkom a snaží sa vstať. Je nás tu zo desať.  Madisonská stanica vo východe slnka. Trasieme sa od zimy a nespúšťame oči od žltnúceho úžasu za modrou oponou. Dvíha sa nebo. Bude pekne.
Tentokrát sa na New York výnimočne teším. Čaká ma Metropolitné múzeum, nakupovanie so strýkom a dobrá večera na záver. Že sa tento deň zavrie do snehobielej noci a ponúkne akúsi novodobú "potopu" sveta, ešte netuším. Prvú verziu správy o konci ponúkli večerné správy už v stredu, zopakovali ju s výstrahou i včera, no zase som ne(u)verila. Tento raz som ale mala. 
Opúšťam halu plnú umenia a nesiem si v hlave mix tých najslavnejších obrazov, prechádzam z haly do haly a žasnem nad toľkým priestorom bez okien. Vzduchu sa mi zachcelo. Keď vstúpim do chodby na prízemí, zbadám za obrovským oknom bielu snehovú smrsť, zblednem.
Viditeľnosť medzi snehovými vločkami slabne a vietor sa chystá zlomiť posledný rekord. Tuhne a roztápa sa. Prituhne ešte. V nedeľu sa prvý raz spustíme zo zasnežených kopcov a oslavíme Halloween.
Predtým však zostanem trčať na Newyorskej stanici s poslednou dávkou americkej kávy, vyzerajúc už druhý meškajúci vlak. Keď si uvedomím prázdno v čakacej hale, spanikárim. Bežím k informáciám. Stojím pred tabuľou s oznamom o kolapse vlakov a začne mi všetko dochádzať. Som stále tu, ujček už dávno za horami v teple a ja zatiaľ hľadím na tmu vo svojom vybitom telefóne a na päťdolárové prázdno v peňaženke. Užila som si svoje voľno do poslednej bankovky a teraz som tu. S ničím. 

Vidím dav. Hrnie sa na koľaj do vlaku smer Newark. Všetci sa vezú. Veziem sa tiež. V staničnom frmole stratím prehľad a sadám do autobusu. Pýtam sa na Madison, vodička mávne rukou a úsmevom utíši moju neistotu. Zastaví na stanici, ktorú nepoznám, všetci sa ale rútia do vlaku. Rútim sa tiež. Sedím v teple. Sprievodca predierkuje môj lístok bez jedinej kontroly. Istota vezie môj neistý osud do ďalšej tmy. Mesto za mestom, stanica za stanicou, žiadnu z nich nepoznám. Pýtam sa na Madison. Sprievodca spozornie a zlomí ma vetou: „Slečna, viete vy, kam skutočne idete?“ Vytiahne mapu a ukazuje, ako veľmi ďaleko som od miesta, kam chcem ísť. Ukážem mu lístok, kde je cieľ mojej cesty a vtedy si uvedomí svoju chybu. Kontroloval ho bez jediného pohľadu. Som preč. Trasiem sa. Vonku snehová búrka, tma, zima. Nemám ako ani komu zavolať, nemám ani na taxík. Vo vozni sa začne všetko točiť okolo mňa. Mladá Indka mi požičia telefón a ja v mysli poďakujem svojmu anklovi. V zápisníku mám jeho číslo. Všetky ostatné sú v mobile. Volám mu. Koktám, vysvetľujem, plačem. 

„Musíš zohnať peniaze.“ Nech Ťa vezmú vlakom späť do Newarku, vyberieš z karty...“
„Kartu nemám!“
Preruším ho a on už len dopovie:
„Potrebuješ na taxík. Zožeň peniaze. Musíš! Ozvi sa, keď dôjdeš. Tinka, zavolaj potom! Neplač, musíš sa dostať domov. Nemôžem po teba prísť, cesty sú v strašnom stave. Ozvi sa. Dobre?“ 



Cítim sa zle. V záchvate plaču vraciam mobil a habkám, že ani nemám ako zaplatiť. Že som bez peňazí. Bez seba. Zúfalstvo trvá večnosť, no toto malo svoj koniec nečakane skoro, keď mi lámavou angličtinou strčila do ruky stodolárovku ďalšia mladá žena. Vysvetľuje mi, že sa s ostatnými poskladali, aby som mala na taxík. Ešte viac sa rozplačem. Tentoraz z dojatia, z vďaky. Na predposlednej stanici ma sprievodca požiada, aby som vystúpila a počkala v zúrivom záchvate búrky  vonku na vlak späť do Newarku. Odmietam pozvánku na teplý čaj. Žena vo vlnenej šatke  mi ponúkne chvíľku vo svojom byte neďaleko stanice. Zahriatie, istotu, kým nepríde vlak.


„Zostanem radšej tu. Aby mi neušiel. Ďakujem.“ 

Objíme ma a stratí sa v tme.
Pripadá mi to ako večnosť. Cítim sa ako bosá a nahá. Premočené topánky v zrýchlenom tanci. Mrznem. To ticho! Načúvam snehovým vzlykom a bľabotaniu slabomyseľného houmlesáka. Moce sa okolo mňa. Mocem sa preč. Mám strach.
V Newarku som sadla do taxíku s tromi ľuďmi. Posledná jazda. V poslednej chvíli. Haiťan Eddie má dobrú náladu. Ťažký osud, ľahkosť a nadhľad. Rozhovorím sa. Zrazu mi všetko dôjde a s vidinou šťastia sme čoraz bližšie k môjmu Madisonu. Smejeme sa. Na cestách drsný podpis nečakanej zimy. Kde tu trčia popadané stromy, mesto je v tme a bez elektriny. Okolo pol jednej vystupujem z taxíku a taxikár mi vtláča do dlane päťdesiatku. Vraj to stačí. Blížim sa „domov“. Mojej starkej nikde. Preľaknem sa, no po chvíli si uvedomím, že je zrejme vedľa u dcéry a ľahnem si uzimená spať. 

Civilizovaný svet sa mení na džungľu bez elektriny. Nič zrazu nefunguje. Len paplóny stále rovnako hrejú. Ako dobre. Som tu a viera v ľudí si so mnou líha do postele. Dobrý človek ešte žije, pomyslím si, vybavím si tváre tých skvelých osobností dneška a znovu sa rozplačem. 

Nedeľa ráno. V ponuke čosi úplne iné. Patetická krása amerických zázrakov chytá za srdce. Jesenné farby v kontraste so snehovobielou a snaživé slnko vyrážajú dych. Národ to uchlácholí. 
 

Oceán more

Stojím pred bielym plátnom po kolená v oceáne a trochu mrznem. Je ráno, nad hlavou prvé biele vtáky, piskot rýb, okolo mňa hmla. Málo snaživé slnko lenivo preráža cez zaparenú vrstvu tyrkysovej hladiny. Zadok mi olizuje soľ a v každom novom náraze morskej vlny skáčem ako vypľutá do mäkkého piesku. Znovu vstanem, pozbieram štetce, zdvihnem stojan, sfúknem z mokrého plátna lepkavý piesok a na chvíľu to zase vzdám. Sadám si späť. Konečne mi to dochádza... Stáť hlbšie v oceáne mi len veľmi ťažko pomôže pochopiť jeho krásu a nekonečnosť, more oceánu je zakaždým väčším morom, nalieva sa, aby sa v zápätí vylialo a oliznutý piesok stiahlo so sebou, zrazu chápem, že more žije a je v neustálom pohybe ešte rozbúrenej noci a nenechá ma stáť...

Plátno naďalej bielo-prázdne a predo mnou ten najkrajší záber. Nezachytiteľný, nepochopiteľný, stvorený jedine preto, aby som ho mohla v úžase obdivovať. Aby som mohla s obdivom žasnúť. Pozhasínaná noc v zahmlenom ráne.  Spím. Na chvíľu snívam svoju melanchóliu na mieste, ktorým som len prešla, ale ktoré ma nekonečne zasiahlo. Na chvíľu splyniem s príbehom Bariccovho Oceánu mora a stanem sa maliarom, čo hodiny, dni stojí pred prázdnym plátnom v snahe zachytiť nekonečno mora. Jeho nezachytiteľnosť, jeho farebnú priesvitnosť, odlesky, hmly... Zatočená do jedinej myšlienky sa prevrátim na druhú stranu a dostanem facku. Od Coelha.

Ráno na Tarife. Sen, s ktorým sa musím vyrovnať. Rozčítaný Alchymista zostal bez konca. Znovu zostáva tak. Bude nedočítaný. Som na tom magickom mieste, kde stredozemné more splýva s Atlantikom a kde netrčí celý turistický svet. Tarifa bez otravných predajcov kabeliek a slnečných okuliarov, bez ležadiel v rade tichých vojakov, bez otrepaného marketingu najslávnejších pláží. Miestny raj.

V diaľke sa vzduch trepoce vo víre veterných mlynov a v blízkosti len piesok a tanec slaného rybacieho bujónu. Jedli ste už takúto tyrkysovú polievkovú zmes? Predo mnou stojí mohutná ryba a mieša tú úžasne voňavú tekutinu. V pravidelných intervaloch do horúcej pary hádže kúsky obrovskej bielej morskej soli, a keď v poslednom zábere z hrnca na ňu vyšplechne pálivá kvapka, vyparí sa. Zmizne v piesočnej žltej hmle a mne sa vráti prvý Bariccovský sen.

Posúvam sa, z postele mi trčia iba nohy a na každej z nich visí ďalší deň. Dni dva. Prvý je selankový a má Hollého ideálny závan podhorskej lúky, ten druhý je plážový a vanie mi z neho v ušiach známy morský príbeh. Vypúšťam zo seba všetky alchýmie sveta, aby som zostala (s)prostá. S farbami, štetcami a mokrým rozpracovaným príbehom plátna. Nie v piesku prímorskej noci, ale na mojom červenom koberci.

Niekedy toho nemožno zažiť veľa, niekedy stačí krátky moment a vás zasiahne tá najsvetlejšia svätosť prírody, zasiahne vás celý svet a vy pred ním nemôžete, nechcete utekať. Napadnutý mozog spomienkou. Musíte pracovať. Musíte tvoriť. Hoci je slnko leta dávno preč, hoci vám nad hlavou svieti jediné svetlo. Ukryté v papierovej guli z Ikey. Ste uprostred svojej izby a máte exotickú náladu. Prsty špinavé od farieb a akrylový náter dokonca i na chodidlách. Sedíte na pláži svojej malej izby a olizujete slanú misku po chipsoch. Pred vami trčí dokončené, ešte stále mokré plátno a vy zacítite vôňu morskej šťavy, zatiaľ čo vám v hrnci vrie voda na čaj.
Aj také sú prebudenia z poézie sna do reality prózy.



Krásne je snívať a ešte o čosi krajšie sny žiť...
Užite si svoj ďalší sen!

Ako mi tam za vodou došlo, že nie som za vodou

Svoj prvý sen o Amerike som snívala v noci pred cestou. Bola som nervózna, zaspala som až nad ránom. Môj druhý americký sen si ma našiel hneď v prvú noc za oceánom. Nad hlavou hučali lietadlá, mesto nie a nie spať, nočné žúry preťahované do svitania a vo mne akýsi zvláštny (ne)pokoj.

V telke spajdrmen. Ležím zaliata v deke a v hluku lietadiel.  Vo vedľajšej izbe koláčikový kráľ, maj ankl. Spod dverí k nám vráža dym. Za pätoro dverami cinkanie jemného zvončeka. Sme čoraz bližšie, je čoraz ďalej. Vyjdem von, treba sa dopátrať. Dym je mojím vodcom. Vstupujem do kúpeľne a polomŕtva stojím. Nehýbem sa. Ruka opatrne odtiahne záves a z vane ma sebavedomo pozdraví mačka fajčiaca cigaru... Zľahka zatrasie hlavou, čím sa okolo jej hlavy rozhýbu malé penové bubliny voňavého šampónu a ja v tom spoznám odpoveď: V Amerike je všetko možné! Aj deka nad hlavou a bosé nohy v otvorenom okne.

Chytila som najkvalitnejšiu formu života za samotný koniec a ticho sa zúčastňovala na očakávaní smrti a na tom, aký bebzbranný je starý človek, ako nepotrebne sa cíti. A zároveň, ako krásne spolieha na to, že cítiť sa nestačí. Prejsť na druhú stranu je niekedy omnoho ľahšie, ako by sa mohlo zdať. Taliansko-poľská babička s úžasom na lesklých malinových perách, vo vrecku vyťahaného svetra s týždňovými fľakmi od polievky ovocná pomáda, v tom druhom tajné bombóny a oriešky. Niekedy aj šišky. Sveter naruby. Sny tiež. Ale krása, čo nedrieme, nemôže byť vždy tam, kde na ňu číhame. Prekvapuje, vstupuje nečakane.

Vitamíny v tabletkách, jedlá v namixovaných práškoch s podrobnými hrnčekovými návodmi na použitie, balerínky na snehu, bosé nohy v mokasínach. Deti s prstami v hranolkách a s jazykom v kokakole. Dookola samý kečup a tatarka. Len Dominik zostal doma. V Európe. Ďaleko.

Roztlieskaná americká spoločnosť a v telke holé nič. Cítim sa ako u nás doma. Poprepínam sa skrz štyridsať kanálov a nájdem len Priateľov, Doktora Housa a Dva a pol chlapa. Opustila som vôbec domov? Sedíte pri telke, kreslíte si svoj svet a počúvate angličtinu. Prvý smiech, druhý smiech, tretí smiech, len ten váš rezervovane čuší v tme pod lampou. Televízny program s nahratým sileným rehotom určuje, kedy je vhodné sa zasmiať. Vlastný zmysel pre humor tu nemá priestor. Lustrom stará americká architektúra nepraje, zato každý stôl má svoju lampu. Čo izba, to dve svetlá. A strop nepoškvrnene prázdny v rozihraných tieňoch mravcov a pavúkov. Dôkaz toho, že som zase nezvládla upratať. To prvé vymetanie kútov prinieslo zaujímavý záver. Poliala som umelý muškát. Keď mi došlo, že voda do hliny nevsiakla, že sa rastlinka nerozplýva od úžasu a vlhka, že som vlastne uverila neumelosti umelého, dostala som záchvat smiechu.  Prvý. Tie ďalšie prišli neskôr. A neopúšťali ma. Ako dobre, zosypanie sa nekoná, sypať budem ja. Azda.

Prvá cesta do New Yorku. Som vzrušená, no zároveň pokropená predsudkom voči americkej podobe krásy. Vychádzam zo slávnej Penn station a ocitám sa na Madison Square Garden.  Naokolo plno. Tma. Nekonečné špicaté mrakodrapy s hlavami v oblakoch. Zmes štýlov. Zmes vôní, kontrasty. Turisti, domáci, snobi i bezdomovci. Lady Gaga a jej koncert sa lepí na čelá ľudí v maskách. Maškarný bál nekončí na pódiu,  maškaráda je súčasťou tohto mesta.

Nezabudnúť na slávny Time Square v zábleskoch slávneho Broadway. Nezabudnúť na najfarebnejšiu  pikoresknú tvár čierno-bielej predstavy o veľkom jablku.  Davy turistov, horúčava, pouliční umelci, bilboardy, reklamy,svetlá, blikanie. Nekonečné rady na lístky do najslávnejšieho muzikálového divadla, chudobné prvoplánové divadlo priamo na ulici. Smrad po zvratkách...

Spievať neviem, preto sa takto obliekam. Gitara polonahej dievčiny vyhrávala v štýle Šanaje Tvejnovej... Nečisto, falošne, lacno. Rozladenosti svedčia bikiny a spotené nohy v čižmách z Texasu.

                                                                                                                                                 
Noc musela byť bujará, smutným svedkom čoho je nad kanálom mŕtvy potkan prehodený cez mrežu... Niekoľko ráz prejdený autom, expresívne zlisovaný do podoby koberca a teraz sa ticho suší nad vlastným domovom.

Neveselý koniec. Aj takéto konce má slávny Njújork.  Odmietam prijímať tú predpotopnú podobu tohto sveta. Ako stará Američanka srkám kávu z papieroveho pohára cez dieročku vo viečku a oblizujem zapenenú slamku. Od amerického kafé k talianskemu pressu je dlhá cesta. Dívam sa skrz slamku a na tú diaľku už ani celý oceán nestačí...