Zostarnem zajtra

Už celé týždne ponáram sa do svojho detstva. V káve ho vídam, v soundtracku z Hriešneho tanca počujem. Cítim v horúcom koláči, keď rúru otvorím. Znovu po nociach vypekám. Znovu tak málo spím.

https://www.youtube.com/watch?v=y8yvnqHmFds

Je utorok večer. Dnes žiadne domáce úlohy. Setra sa vo vedľajšej izbe učí. Čmára po skrini, nahlas si opakuje učivo. Recituje básničku. Čochvíľa príde za mnou, nech ju preskúšam. Nebude vedieť nič. Zase ju vyhreším. Moja učiteľská chvíľa vytúžená. Ešte mám pár minút pre seba. Najradšej takto som, v izbe sama, kým všetci kdesi potichu svoj život žijú, bezpečne blízko za stenou.

Bola som málo hlučná, zato hudba u nás doma znela vždy nahlas. Najčastejšie otcova Hegerka. Recitál. Rozvod. Bože můj, já chci zpět...

Sedím hneď za dverami izby. Kreslím si, čítam. Tak trochu číham, kto pôjde okolo. Kto prvý do izby vstúpi. Hrám tú hriešnu story Johnyho a Baby s čerstvo ostrihanými barbínami. S Kenom, čo má v uchu špendlík. Zavretá s príbehmi odriekam nahlas dialógy,  kým za oknami ticho šumí les. Stmieva sa. Hájenka do diaľky drobným svetlom svieti ako hlas nádeje v lesnom podkroví. Všetko, i ráno sa zdá byť vzdialené. Chvíľa vtedy zdanlivo nekonečná, a pritom moment, čo sa v živote len mihol, aby ho iný vystriedal. Obrovské sny detstva, bytie bezstarostné. Ja a moja sestra. Ležíme v posteli. Nad nami už iba vtáky slobodné.

Priveľa svetla má táto noc, azda už svitá.
Hlas nejakého spevavca prehluší môj vlastný hlas.
Hovorila som zo sna.
Som prebudená.

Dnes večer dopijem kávu svojho detsva, aby som zase raz nemohla spať. V noci budem pri Tracyho tigrovi dospievať a potom príde sivé studené ráno. Rovnaké ako včera. Ako dnes. Na iné rána nie je vhodný čas. Zostarnem zajtra.

V koncoch

Počkala som si naň. Na koniec, pretože v koncoch nové začiatky číhajú. Rok sa zlomil a nastal nový. Žiadna mágia v tom však nebola. Zas nie. Moje dutiny v zimách zakaždým osprostejú a trápia ma do jari. Keď slnko ľady zlomí a začne konečne hriať, obžijem. Dovtedy budem v koncoch. V očakávaní tepla a tých krásnych nádejí, čo vždy nečakané v skutočné premenia.

Zimní duchovia, traja králi. Rok v skratke. Namaľované plátna, oplakané sklamania, bielou natreté nanovo. Čistý sneh plný snov. Pena morská. Nekonečná. Slová prázdne. Štetce zaschnuté. Prachom zapadajú. Z roka na rok odkladám písanie, ale teraz už vyťahujem všetky svoje texty, aby zmysel dostali. Aby úplnosťou voňali. A plátna už opieram o gauč. Aby boli nablízku, keď múza kopne.

Na záver pár vianočných atmosfér z nádvoria i humna u rodičov ponúkam. Na východ od Tatier, tam je vždy tak (bez)žalostne čarovne. Nemo. Bezhlasne. Krásne.

Nech každému z nás tento rok vylezú spoza hôr ráno všetky vysnívané slnká. A večer zapadneme inšpirovaní pod periny plné nových snov. PF 2007, priatelia!