Len predvčerom som sa vrátila z ďalšej zo svojich drobných ciest po okolitých svetoch. Bez zbytočného vybaľovania som padla do postele dojatá, ale i úplne hotová z úmornej cesty v prepotenom vlaku, z telefonátov mojich priateľov, ktorí mi v Břeclavi zamávali a ktorých vlak musel pre búrku ukončiť cestu ďaleko pred cieľom. Napokon to pre nich bola o čosi dlhšia cesta domov. Chcelo sa mi spať, zastaviť čas v momente, keď sme dojedali posledný mikulovský zákusok pred odchodom. Posilniť bunky, aby telo cestovanie zvládlo. Dosnívať tie momenty rozbehnuté, vône viniča a zrejúceho vína v pavlovských južnomoravských pivniciach. Len pred chvíľou som zredukovala tú hromadu fotografií, stovky zachytených momentov na polovicu. A teraz, celodenným včerajším dažďom rozležaná, sa púšťam do seba, dostávam sa k rozsypaným spomienkam, k opusteným slovám, čo sa im do viet zachcelo.
Len sa nadýchnem a cítim tú radosť z pitia.
Také dobré boli všetky tie poháre vína. Tie rozhovory v trojici, jednorázový i do spoločných smiechov, anekdot i hotových estrád rozvrstvený humor, nadšenie z výhľadov zdola nahor, ale i zhora, z okolitých kopcov dolu na mesto, z vetra, čo nezbedne poskakuje vo vlasoch a rozhýbanými šteklí prírodu, dobrú atmosféru, príjemne pomalé tempo mestečka.
Vidím pred sebou prvý obrázok Mikulova, malú staničku a vtipnú dámu, čo s pohárom v ruke vyprevádza vlaky, aby sa v momente zmenila na zámockú pani, pózujúcu pyšne pred svojím kráľovstvom, na miestnu hviezdu, bývalú pani učiteľku, ktorú stretneme aj v deň odchodu. Staršia drobná dáma v ružovom tope a s výrazným rúžom koloruje svojím ja toto malé mesto, dáma, čo je proste top.
Vidím zámok na kopci objímaný krásou starých domov s červenými strechami, vidím ľudí, ako v ňom žijú a denne predkladajú pred nás svoje svety skrz drobné galérie a obchody, ako s radosťou pre "priševších" pripravujú kávu, čapujú pivo, servírujú dobrý obed, vypekajú palacinky, odporúčajú víno či len ochotne radia, ako sa kam dostať, kde čo zažiť, aby sme čo najintenzívnejšie spoznali pravosť ich čarovného mesta a kraja omotaného vínom.
Gurmánsku príležitosť vycítime už pri prvej kaviarni vedľa parkoviska pod zámkom. Začať mikulovsky treba, ako inak. Dobrou bulharskou kávou na minimalisticky krásnom mieste. V Minimal Coffee. Slovanskosť, bratstvo jazykové cítime všade. Tu sa slovenčine rozumie a úplne zľahka. Žiadne nedorozumenia ako v Prahe, ktorá skrz svojsky "sterilnú" češtinu a vzdialenosť hraníc nechápe príbuznosť inoslovanskosti. Morava, to sme tak trochu my, pomyslím si.
Keď zazrieme prvé kúty mesta, hodíme do seba pod stenou renesančne vyšívanou úvodný mikulovský obed a ubytujeme sa, končíme v prvej mestskej pivnici. Sme na odhodlaní vyjsť ešte dnes hore, na Svatý kopeček, absolvovať zase raz inú podobu Krížovej cesty, preto treba kroky ešte dolu spevniť a odolnosť voči vetru posilniť vínom z útrob hlbokých.
Kopec zdolaný. Zážitok spirituálny, ale i fyzický, plný slobôd vo vlasoch i v krokoch je neskutočne intenzívny. Takto nejak zrejme vyzerajú nohy peších pútnikov, ak sa pýšia takou vhodnou obuvou ako ja. Veľmi ťažko sa ten prach zo "Svatého kopečku" umýval. Budem ho zmývať ešte niekoľko (k)rokov.
Po výstupe na kopec vzostup prišiel, vraciame sa dolu vetrom ošľahaní, zbavení prebytočných myšlienok a obnovení prachom hľadáme čistotu v čomsi inom, lovíme dobré jedlá, aby sme ich mohli zapíjať ešte lepším vínom. Únava sa stráca so západom slnka, všetko je v prítmí námestia akési veselé, ľahšie, ak by aj čosi nie, to prelepíme úsmevom a na každodennosť tak málo zábudlivú sadne bezprostredne dobrá dovolenková nálada.
Noc po takomto dni je vždy odmenou. Spánkom ovlažení budíme sa do nového dňa. Výstupom na Kozí hrádek to len začína. Konce budú iné.
Je horúci deň. Túlačky po rozpálenom meste striedajú oddychové zóny pod slnečníkmi v rozkošných záhradkách obľúbených podnikov. Zopár ich už máme. Jedným z nich je Kafe Pala s čarovnou atmosférou a milou obsluhou. Mikulovskými tieňmi schladení ideme so slnkom bojovať do vínom opitého Pavlova. V pivniciach si hlavy budeme chladiť.
Nazrieme do útrob niekoľkých pivničiek, ochutnáme pár vín, obzrieme si Pálavskú riviéru a jej punc tak trochu zabudnutého miesta, zažijeme zblízka, temer na dotyk, tú najzelenšiu zo zelených vôd, ktorej pach neznesiteľný je tak málo skvelým umocnením zážitku. Posedíme na jednej z najkrajších terás vôbec, spoznáme psa, čo ľahkými krokmi na múriku svoj mačací život žije, budeme novým farbám sveta čeliť. Krásy starého nemajú konca, táto dedinka je skvelým dôkazom, ako možno metamorfovať, čo sa inde zdá byť nemenné.
Dni v opojení zážitkami by nemali mať konce. Tento však prišiel čoskoro. Posledný deň s batohmi na potulkách ešte nespoznanými zákutiami mesta. Mikulovský zámok v bezprostrednej blízkosti neskutočne prekvapí. Nádhernou záhradou, výhľadmi, aby po ňom prišiel môj bonus. Kaviareň s históriou vyhoreného kapucínskeho kostola.
Kým sa chlapci nechajú unášať históriou na prehliadke zámku, ja svoj svet ukryjem práve tu, na mieste plnom príbehov, v staronovej galérii plnej mladého umenia, na dvore, čo v noci dramaticky vyumývala búrka, zabalím staré odhaľovaním nového. V rannom svetle po prvej kresbe, po zápiskoch v mojom malom skicári, očarená krásou kdečo odpustím. Posedenie pri slabšej káve sa zmení na zážitok, v ktorom sa všeličo nádherne rozplynie.
Kostol sv. Václava, nádherný dvor, čarovne zarastená záhrada, spomienkami popísaný starý žltý dom. Taliansky obed na záver, pohár vína a pred nami už len próza tohto poetického výletu, cesta vlakom preplnená dojmami, plná okamžitých i opozdených odrazov toho, čo sme zažili.
