Len týždeň stará spomienka a už nadobúdam pocit, že som tam (snáď ani) nebola. Nazretím do fotoalbumu na ploche počítača príbehy z ulíc Paríža znovu otvorím. Kde-tu sa usmejem, zažasnem, zážitok starý po novom precítení túži. Púšťam si prvú pieseň o Paríži, ktorá mi napadne a moju izbu zaplavuje nostalgia. Svetloružová. V celej svojej ľahkosti. Oproti sivej celodennej tme dnešnej Prahy mi z diaľky svieti.
Slovami "Spomínam na Paríž, v útrapách z intelektu, spomínam na Paríž, predo mnou fľaša sektu, spomínam na Paríž, pení sa Seina zvodná, spomínam na Paríž, vyprázdnim pohár do dna... " začína svoju pieseň Jaro Filip, ktorej vzhľad sa postupne mení, spoznáme v ňom známy mediálny maraisovsko-funesovský obraz Paríža, mestečka kaviarní, aby sa kdesi na konci všetko vyjasnilo. Jaro roztopašne v závere prizná: "Spomínam na Paríž a nikda som tam nebou."
Spomínam na Paríž skrz jedlo dobré, spomínam na Paríž a jeho nebo modré... Na zvláštne vlhký vietor od oceánu, na vyštípané tváre, ktoré tak málo trápia. Ste v meste snov mnohých umelcov, milovníkov krás, módy a vôní, jedál, horúcej kávy, ktorá sa pije na ulici azda v každom počasí. Spománam na ľudí v rozopnutých kabátoch, v čerstvosti novembrovej sedia pred kaviarňami, ujedajú z koláčov alebo fajčia svoju prvú rannú cigaretu. Vedľa mňa roztrasená uzimená Ivana, vo mne tichá túžba prisadnúť si na stoličku kovovú za okrúhly stolík. So šálkou horúceho espressa. Celú parížsku atmosféru v tom momente precítiť... Viem, že budeme kulinárstvo zakúšať vo vnútri podnikov. V novembri sa tak patrí. Veď predsa chceme v zdraví prežiť túto "zimu" z rozvetrených kútov veľkomesta.
Uličnícky, veľkolepý, nápadný. Krásny v celej svojej šírke, a predsa trochu priveľký na dva krátke dni.
Tam v Mortmartre dáme zbohom ľahkosti nadhľadov a zostúpime zas do starých parížskych ulíc na brehoch Seiny. Čaká nás výjav ako z Esmeraldinho sna. Temný duch Hugovho romantického príbehu sa každú chvíľu rozplynie. Akoby tam nad tou rozprášenou hmlou bdel sám dobrák Quasimodo.
V uliciach cítime príbehy ľudí. Čerstvé a voňavé ako pražené gaštany. Najkrajšie momenty veľkolepého Paríža. Latinská štvrť, Námestie feministky Simone a jej existenciálneho komunistu Jeana, Zadkinova socha, Shakespearovo slávne kníhkupectvo s atmosférou čias medzivojnovej avantgardy... Ulice Paríža, to nie sú len mŕtve tváre budov, ale i živé ľudské svety, ich vzťahy a stretnutia náhodné, rozhovory, bezstarostný smiech. A život Parížanov v jedinom dni taký presvetlený, ako keď oddane hlavu nakloníš k slnku a na žiadnom z tieňov vlastných už nezáleží...
Svet pod ťarchou mračien tíchne, trochu dramaticky sa slnečný deň v sivý reliéf zmení... Ale tie premeny sveta priamo nad nami akoby chceli dokázať, že umenie nepatrí len galériám. Výjavy nádherné striedajú výjavy ešte o čosi krajšie, po tom, čo Degas, Monet, Manet, Renoir, Cézanne, Gauguin a milovaný Vincent van Gogh zo seba vydajú svoje všetko i ja svoje všetko mám. Cítim to tak a už nič nečakám. Mám pocit, že môj deň sa naplnil. A predsa... Paríž je mesto, ktoré vždy prekvapí, ktorému nestačí vaše dosť, vlezie vám pod kožu, aby ste pochopili, že prestať nie je vždy to najdôležitejšie... Cítim sa ako odraz neba nad Parížom v oknách vysoko pod nebom, v bytoch podkrovných. Plná nečakaného svetla a rozhýbaných snov. Tých, čo celé roky kdesi na dne duše driemali.
Mesto veľkolepo krásnie za každým rohom. Nie ako Rím, tu na Vás všetky krásy hľadia akosi ináč. Nie vždy som na tie množstvá pripravená. Až v autobuse poslednú krásu zhodnotím. Po nej sa iné, tie predošlé (možno už zabudnuté) vynoria.
Sedím uprostred cudzích zážitkov v autobuse, nad hlavami z úložných priestorov páchnu vyzreté syry a cinkajú fľaše s vínom, v mojej v hlave Paríž chladne, trčí z nej jediná myšlienka. Neviem sa dočkať konca štrnásťhodinovej cesty, toho, že budem doma, a len čo všetko dospím, budem tvoriť. Už o čosi inak. Už akási iná. Pretože všetky odpovede nepotrebujú otázky.
A tak len na konci zvolám: "Au revoir, Paris!"
