Svoj prvý sen o Amerike som snívala
v noci pred cestou. Bola som nervózna, zaspala som až nad ránom. Môj
druhý americký sen si ma našiel hneď v prvú noc za oceánom. Nad hlavou hučali
lietadlá, mesto nie a nie spať, nočné žúry preťahované do svitania
a vo mne akýsi zvláštny (ne)pokoj.
V telke spajdrmen.
Ležím zaliata v deke a v hluku lietadiel.
Vo vedľajšej izbe koláčikový kráľ, maj ankl. Spod dverí k nám vráža dym.
Za pätoro dverami cinkanie jemného zvončeka. Sme čoraz bližšie, je čoraz ďalej.
Vyjdem von, treba sa dopátrať. Dym je mojím vodcom. Vstupujem do kúpeľne
a polomŕtva stojím. Nehýbem sa. Ruka opatrne odtiahne záves
a z vane ma sebavedomo pozdraví mačka fajčiaca cigaru... Zľahka
zatrasie hlavou, čím sa okolo jej hlavy rozhýbu malé penové bubliny voňavého
šampónu a ja v tom spoznám odpoveď: V Amerike je všetko možné! Aj
deka nad hlavou a bosé nohy v otvorenom okne.
Chytila som najkvalitnejšiu formu života za
samotný koniec a ticho sa zúčastňovala na očakávaní smrti a na tom, aký
bebzbranný je starý človek, ako nepotrebne sa cíti. A zároveň, ako krásne
spolieha na to, že cítiť sa nestačí. Prejsť na druhú stranu je niekedy omnoho
ľahšie, ako by sa mohlo zdať. Taliansko-poľská babička s úžasom na lesklých
malinových perách, vo vrecku vyťahaného svetra s týždňovými fľakmi od
polievky ovocná pomáda, v tom druhom tajné bombóny a oriešky. Niekedy aj
šišky. Sveter naruby. Sny tiež. Ale krása, čo nedrieme, nemôže byť vždy tam,
kde na ňu číhame. Prekvapuje, vstupuje nečakane.
Vitamíny v tabletkách, jedlá v namixovaných
práškoch s podrobnými hrnčekovými návodmi na použitie, balerínky na snehu, bosé
nohy v mokasínach. Deti s prstami v hranolkách a s jazykom v kokakole.
Dookola samý kečup a tatarka. Len Dominik zostal doma. V Európe. Ďaleko.
Roztlieskaná americká spoločnosť a v telke
holé nič. Cítim sa ako u nás doma. Poprepínam sa skrz štyridsať kanálov a
nájdem len Priateľov, Doktora Housa a Dva a pol chlapa. Opustila som vôbec
domov? Sedíte pri telke, kreslíte si svoj svet a počúvate angličtinu. Prvý
smiech, druhý smiech, tretí smiech, len ten váš rezervovane čuší v tme pod
lampou. Televízny program s nahratým sileným rehotom určuje, kedy je
vhodné sa zasmiať. Vlastný zmysel pre humor tu nemá priestor. Lustrom stará
americká architektúra nepraje, zato každý stôl má svoju lampu. Čo izba, to dve
svetlá. A strop nepoškvrnene prázdny v rozihraných tieňoch mravcov
a pavúkov. Dôkaz toho, že som zase nezvládla upratať. To prvé vymetanie
kútov prinieslo zaujímavý záver. Poliala som umelý muškát. Keď mi došlo, že
voda do hliny nevsiakla, že sa rastlinka nerozplýva od úžasu a vlhka, že
som vlastne uverila neumelosti umelého, dostala som záchvat smiechu. Prvý. Tie ďalšie prišli neskôr. A neopúšťali
ma. Ako dobre, zosypanie sa nekoná, sypať budem ja. Azda.
Prvá cesta do New Yorku. Som vzrušená, no
zároveň pokropená predsudkom voči americkej podobe krásy. Vychádzam zo slávnej
Penn station a ocitám sa na Madison Square Garden. Naokolo plno. Tma. Nekonečné špicaté
mrakodrapy s hlavami v oblakoch. Zmes štýlov. Zmes vôní, kontrasty.
Turisti, domáci, snobi i bezdomovci. Lady Gaga a jej koncert sa lepí
na čelá ľudí v maskách. Maškarný bál nekončí na pódiu, maškaráda je súčasťou tohto mesta.
Nezabudnúť na slávny Time Square v zábleskoch
slávneho Broadway. Nezabudnúť na najfarebnejšiu pikoresknú tvár čierno-bielej predstavy o veľkom
jablku. Davy turistov, horúčava,
pouliční umelci, bilboardy, reklamy,svetlá, blikanie. Nekonečné rady na lístky
do najslávnejšieho muzikálového divadla, chudobné prvoplánové divadlo priamo na
ulici. Smrad po zvratkách...
Spievať neviem, preto sa takto obliekam. Gitara polonahej dievčiny vyhrávala v štýle Šanaje Tvejnovej... Nečisto, falošne, lacno. Rozladenosti svedčia bikiny a spotené nohy v čižmách z Texasu.
Noc musela byť bujará, smutným svedkom čoho je nad kanálom mŕtvy potkan prehodený cez mrežu... Niekoľko ráz prejdený autom, expresívne zlisovaný do podoby koberca a teraz sa ticho suší nad vlastným domovom.
Neveselý koniec. Aj takéto konce má slávny
Njújork. Odmietam prijímať tú
predpotopnú podobu tohto sveta. Ako stará Američanka srkám kávu z papieroveho
pohára cez dieročku vo viečku a oblizujem zapenenú slamku. Od amerického
kafé k talianskemu pressu je dlhá cesta. Dívam sa skrz slamku a na tú
diaľku už ani celý oceán nestačí...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára