Bola už polnoc, keď som od seba odtisla tak pracne poslušnú tvorivú noc. Stačila malá nehoda, aby sa stal zázrak. Záhrada farieb vliala plátnu rozmazanú špinavú podobu a mne sa chcelo plakať. Kričať, hádzať do stien štetce, niektoré zlomiť. Obraz pred dokončením, taký nepresvedčivý, taký uprataný, triezvy, melancholický a znovu beznádejne modro-zelený. Ja iné farby tuším nepoznám. Zahmlelo sa mi pred očami, v hlave čistý nerozum, znovu tá silná kritika vlastnej tvorby, náročná chvíľa, keď treba radšej vstať a ísť spať, bola zbabraná v základe, zostrihala som vlastný náhľad na seba samu.
Vstala som od stojanu, šla si naliať pohár vína. Z diaľky sa na ten obraz nedalo dívať. Ničnehovoriaca kompozícia prázdna. A predsa toľko toho v nej. Všetky tie časti prihovárali sa mi: "Tuto máličko zmeň farbu, tu dotiahni linku, presuň svetlo, premaľuj nebo večerné na noc..."
Napila som sa. Položila som pohár na stôl k laptopu a sadla si za stojan. Zakopnúc do tej trojnohej nestabilnej kozy pohla som celým doterajším svetom. Stojan sa nahol, nabral rýchlosť a čudný smer, zachraňujúc počítač som doň drgla a spustila novú vlnu. Obraz, ako chlieb s maslom, spadol tou maľovanou časťou rovno na paletu s namiešanými farbami. Do toho ďalšie "šťastie", stojan rútiaci sa na pohár s vínom. Bola to chvíľa a sklo som mala všade pod nohami, červené víno zalialo parkety, zničený obraz si máčal smädné pery v červenej kaluži. Ja som už zúrila. Plakala. Stála som tam bezmocná, nehybná, aby som po chvíli zažila zažila nový zápal, záchvat, zlosť, náhly príval kreativity a bezhlavú noc nepoznanej extázy. Do plátna som vytrela paletu, niekoľko ráz som na obraz šliapla, škrabala som nechtami, maľovala rukami, dokonca kolenami. Sledovala som tie špinavé odtiene smutnomodrej tmy, ako explodujú pod ťahmi červenej záchrany. Handry už žili svoj vínom nasiaknutý život v koši, teraz ich nahradili stehná. Keď som po chvíli nemala v rukách žiadnu farbu a obraz kričal "dosť!", ľahla som si na zem. Unavená, spokojná. Nie s výsledkom, ten za veľa nestojí, skôr s tým, že čosi, čo dlho vo mne spalo, šlo von. Náhle, nečakane ako náhoda.
Cítim, ako mi zaschnutá farba na koži sťahuje póry, zlepuje chlpy, ako sa doslova sťahuje do tela a mení život v ňom.
Sú dve hodiny ráno a ja stojím v sprchovacom kúte s kefou v ruke. Teplá voda dochádza, začína otužovacia nočná hodinka, mydlo steká, ale tie farebné fľaky na tele stále bojazlivo obchádza. Zoškrabať zo seba vrstvy akrylu bude dlhý maratón. Na jeho konci však moje víťazné ja. Temer čistá stojím v izbe, ktorá páchne po víne a predo mnou ten nový impulzívny farebný zázrak. "Obraz snov".
Bola to tá noc, keď nešťastne zničený starý obraz ožil po novom.
