Spomaliť

Spomaliť, zastaviť sa, prečo však, keď som vo svojej podstate už dávno spomalená? Sviatky na krku, od dojatia podlomené kolená, cesta autom úspešne za nami, skoré ranné prekvapivo sivé šero, pouličné svetlá v tme mojej detskej izby. Som tu zas. Trochu (z)osvetlená inak dospelácky tmavá duša. Dovolím tomu decku v sebe dnes zviditeľniť miesta môjho najkrajšieho ja, vo vnútri trochu spriesvitnieť.

Iné farby tento svet tu za humnami diaľok ponúka. Vracať sa akoby ani nemalo zmysel, a predsa akoby každý návrat nový zmysel mal.

Posledná prechádzka milovanou Prahou. Pomedzi vily vinohradské blúdim, zimou nezimou sa brodím a cítim stále viac jeseň všade okolo. Nemrzne ešte, ale vlhký studený závan - pozdrav zo severu - dýcha to svoje kryštalické sviežo až kdesi v útrobách mojich vrstiev, blúdi kdesi pod svetrom, pod šálom chytá studenou dlaňou prekvapený krk, v topánkach krehnú nohy... Mám taký dar obliecť sa nevhodne.  Preto je táto moja vychádzka taká intenzívna. Do kosti prežitá.
Ešte nezasnežená, ešte taká farebne odvážna je táto stará kráska, čo každú chvíľu nostalgicky chladom zosivie, rozsype sa celá po zemi ako biela oklamaná neha. A to bude už bude skutočná zima v Prahe. Nedocenená, krehká a rýchlo stratená v novej vyhliadke na jar plnú života.

Dokončiť článok včas je občas nad moje sily. Dnes som na druhom konci východného bloku, kdesi úplne inde než ešte včera, som tam, kde najnovšie formy západu majú minimálny dosah. Zážitok z miestneho nákupného centra stál zato. Ešteže nie som módna polícia, ešteže mi je diktát módy ukradnutý, nemohla by som sa tak odviazane smiať. Bez pardónu som z toho vedľa. A hneď vedľa toho môjho vedľa zaklipká zrazu okom zdanlivo nikdy nestarnúca žena. Keď prižmúri oči ďalšia, dôjde mi, že isté trendy zaplavia všetky kúty sveta, ženám dnes miesto mihalníc chránia oči hotové husté kefy, štetiny umelých mihalníc a ja len ticho žasnem vo vlastnom nevýraznom bytí...

Šialené nákupné tempo dneška zapíjam čajom pomalým. Dozrievam v pokoji ešte stále trochu zrýchlená.

Spomaliť, v sebe nanovo zastaviť sa, ešte kým do očí udrie nové kalendárové číslo. Len číslo, nič viac, znovu raz dostane nás.

Ráno pri Vltave

Dopoludnie pri rieke. Za ránom sivým prišla sivá tma. Aby tou sivou umocnila silu ticha, čo dokáže mocným hlasom všetky bezvýznamné hluky prekričať. 

Som kdesi ďaleko už, a predsa ešte cítim závan príprav vianočných punčov, trdelníkov a vykričané šepoty adventných trhov plných ľudí. Plných absencie ticha. Introvertne miznem v diaľave, kde na mňa iné nemé tváre čakajú. Budeme si po svojom zase nerušene rozumieť.

Môj sobotňajší prechádzkový brunch. Myslím na darčeky, čo ešte nemám. S ich absenciou kráčam kamsi, sama neviem kam. Ale obchody to nie sú. Smerujem presne tam, kde žiadne nie sú. S čokoládou roztápajúcou sa vo vyhriatom vrecku kabátu, s roztopeným nebom nad hlavou. Mraky v intervaloch dlhých ako jeden ľudský sen s klipnutím dojatého oka nový sen prinesú. S hlavou v tých oblakoch dnes nekontrolovane zívam. Nedospaté noci chcem rozchodiť. 

Len ja a tie drobné tiché operené telá. Mrzneme spolu pri Vltave ... 

Chceli by čosi zobnúť, prichádzam však bez jedla. Dve čierne krásky synchronizovane ponoria hlavy do vody, so smútkom v zápätí vynorené ďalej hľadia do prázdna. Striedavo na mňa. Nič dnes tu. S drobnými vo vreckách pohnem sa k činu, po chvíli som späť i s pečivom z večierky. Bude brunch. 

V blízkosti červenej lodnej krásky na hladine dokonalým farbám podlieham. Ticho okolitého sveta rozozná záblesk, náhlu spomienku na zabudnutú túžbu poslednej noci. Kompozične dojatá som.

Temná hlboká vodná kráska pohltí pár zobákom neuchopených napitých rožkov,  mlčanlivo hltá v záchvatoch hladu čosi, čo nejde prehltnúť, roztápa v sebe zdanlivo nehybnú masu mrakov, odrazov sveta nad nami. Konečne zmena. Sýty pohľad vtáčat o čosi viac napovie, to prázdno sa v novom prázdne stratí. Sen o kráse čistej hladiny tu kdesi končí (začal bohvie kde), s čakaním na globálnu zmenu strácam balans života v tenkých topánkach, zase zle obutá, zase zle oblečená nechávam tú svoju ľahkosť ofúknuť studeným vetrom, strasie ma, pohnem sa ďalej, aby ma uchvátil ďalší megapohľad. Zastanem pri smetisku vodného sveta neďaleko zakotvenej lode, zo špiny okolo som v koncoch. A predsa sú farby tohto dňa, čo omámia moje zmysly... Chuť vrátiť sa domov. Do tepla s vôňou kávy a rannej ovsenej kaše. 

Sedím tu a mám pred očami vlastný strach, trochu tichý ešte, trochu nevýrazný, že tie vodné hladiny raz stratia odrazy svetov nad nimi. A to bude skutočná tragédia. Už žiaden Narcis v nich nenájde sebazaľúbenie. A ja som sa v nich dnes hľadať šla...