nedeľa 1. októbra 2017

Patriť kamsi

V jednom pražskom byte: počúvam americký džez, jem francúzske palacinky, pijem brazílsku kávu z maďarskej mokka konvičky, myslím na teplý juh, na krajiny, ktoré mi počarili a zo zabudnutej škatuľky vyťahujem ruské akvarely. Cítim sa kozmopolitne a nikam nepatrím. Ako jednoducho komplikovaná osôbka, ktorá sa cíti viac človekom než občankou, ktorá je bez chuti či vôle spájať sa s akýmkoľvek hejslováctvom, vlastenectvom, patriotizmom, silno túžim putovať ktorokoľvek krajinou, do ktorej sa mi vstúpiť zachce, voľne a slobodne. V tom azda najviac svoja som. A som i človek bez vlasti, čo si v hlave (i na papieri) postavil dom v tvare kopca, v konkrétnej podobe metafory slobodnej minikrajiny. To som ja.





Patriť kamsi, kam v podstate nikto nechce a náležať komusi... Som živá svojou tvorbou a tá je celá moja. V nej som skutočná ja, pretože s pravdou holých dní si nejde vystačiť. Zapĺňam priestory v sebe galériou snívačov, rojkov, čo neprestávajú snívať a naivne veria, že tento stav zdanlivej hrôzy nie je konečný a prídú iné dobrá. Naivita je dar, aj keď práve stojíte na konci sveta. Relatívny stav. Nekonečná.






Pribúdajú veci, ktoré zvládam sama. Šetrím, teda som. Kaderníka som roky nenavštívila a teraz hľadám možnosti, ako si po domácky vyrobiť kozmetiku. Ďalší krok. 
Ostrihala som si vlasy. Včera v noci som rozsvietila svetlo nad zrkadlom v kúpeľni, vytiahla zo skrinky najmenej tupé nožnice, čo doma mám a náhodne strihla som. V umývadle s roztopenou kockou ľadu zrazu plával desaťcentimetrový prameň vlasov a ja som až v tej chvíli skutočne v sebe pozbierala odvahu. Umyla som si vlasy a pustila sa do najťažšej strihačskej fušky.  Tam, kde človek nevidí, vlastne nemôže nič pokaziť, navrávala som si... Zadná hrivienka potichu padala na zem. Aká to prostota v noci, keď duša po zmene prahne a žasnúci výraz v tvári vlastné ja nevie oklamať. Stojím na pohrebisku. Pod nohami mŕtve vlasy. Tie vlastne nikdy živými neboli. 

Volám sa Martina Strihámsasama a mojou najsvojskejšou vlastnosťou je, že jeden nesplnený sen preliepam nezdarmi oklepaná snom novým, o čosi intenzívnejším, než bol sen predošlý. Keď sa raz vzdám, budem nesvoja. Opustiť vlastné ja mi neprislúcha. Chcem ešte načúvať tým vnútorným, občas hlučným, hlasom plným nádeje, že dobrom možno všetky zlá prekryť.