Mínus jeden sen

Kreslím si rozhovor. Čakám. Na jedno ráno s rybkou v dlani. Na spomalené zábery rozospatých mačacích očí. Ja klipkám, ty čušíš. Keď načúvam spomienkam, zatvorené oči máš. Sme ako nedeľnoranní otrávení speakeri v rádiu. Ako televízna dvojica bez varieté. Tak málo zábavná, tak veľmi výstižná. Nikto nás nepočúva, nikto sa nedíva. Ty bľaboceš, ja nereagujem. Dlho ťa nechávam vytrápiť sa. Až tvoje zúfalé ticho rozosmeje ma. Moje sny verzus tvoja krása. Dokonalo vystrihnuté koncepty. Do častých dlhých páuz nepresvedčivo nalepené cudzie smiechy. Lenivé, hlavaté, chrapľavé záchvaty. Takto sa už dnes nik nesmeje. Zháčiš sa. Smiechom nastolili módu. Všadejaké predpisy. Rozdelené roly hlasne zápasia o zmenu.

Dlho nik nechodí. Sedíme samy v tme, v tichu. Keď zapneš rádio, naštvem sa, vstanem a odídem. Odhodlaná prestanem prichádzať. 

Som v cudzom byte. Nevedno kde. Je prázdny, všade len moje pomaľované plátna. V najväčšom z nich ležím zabalená, nahá. Lepí sa na mňa zasnívaná stará maľba. Mokrá, odfarbená. Keď uschnem, splynú príbehy. Strácam dych. Dlhé ticho bez hudby. Bez klipkajúcej televízie, bez hlasov, zvukov, svetla. Hľadím do obrázarne svojho sveta, do štyroch farebných stien bez jasných hlasov. Stratená, bezhlasá číham v okne. Zrelá na útek. Čosi ma zrazu zdvihne, prekvapená na chvíľu stratím zem. Stratím nohy. Celý svet. 

Zo stropu visím. Ružová, krehká vo vetre. Ľahučká blúzka som. Bosá. Celá. Nehojdám sa. Len ticho visím nad vlastným snom. Už nie viac pokrčená na dne zabudnutej nákupnej tašky. 

Hľadím na prázdny roh. V predsieni čakáš zbalená. Moja taška, cesta, sen.  Hluchá sedím. Bez cieľa. Billie dookola točí tú svoju bluesovú šancu zmeniť džez, nechám ju. Utekať smieme všetci. Aj sa utiekať. Kam však, kam, keď z brehu na breh je ďaleko. Keď jeden po druhom už nechodí. Keď každý ide sám. Zatiaľ čo ja tu vyplašená púlim oči, ty tam bezsnovo nepokojne spíš.  

Ó, ráno, ráno s ružovou penou na dlani, vyzliekaš v rozospatej spálni zaslintané pyžamká. Opretá o stenu sedím tu nahá a márne čakám na skoré škrabkania chrbátikov. Kúpila som si prvú ružovú blúzku a prišla o jeden sen. 

Nie som vrana, ani neštekám

Teplu sa vrelého prijatia zachcelo. Čakala som iné. No nachytala sa na všetky tie virózne lepidlá v okolí.  Privítala som to svoje bojazlivé ja prekvapujúcou virózou s boľavým krkom v zákulisí. So suchou horúcou kožou a krátkymi nohami. Zovšadiaľ všade bolo ďaleko. 

Za oknom ešte svietilo slnko a ja som už obohacovala svoj snový svet. Z postele nad hlavou sa stala pevná nekolísavá loď. Piliér zdaní, tak málo fixný svet snov. Zem zdvihla kotvy a kamsi uletela. Nadobro nie, len do rána. Do niekoľkých rán vlejem tento pocit. Zo vzácneho dnes bude razom zabudnuté včera. 

Ozve sa nový deň. Už už. Ako deka nás prikryjú večným teplom omamujúce slnká a nadobro v nich zmiznú tie malé chladné temná. Súkromné ticho nastane. Zajtra. Hneď.

Včera ešte potvorská zima, dnes horúce smiechy v podpazuší. Otvorená hlava, okno, zmysly. Vypotené za a nečakané pred. 

V priebehu týždňa otváram nové strany starej známej story. Na jeho konci zatvorím všetky rozhovorené listy a zostane mi len rozprávka mladosti. Keď ležím červeným nosom znetvorená, nemám síl na ťažké slová. Na rozčítanú Plathovú sadajú zatiaľ zvedavo zaprášené líšky a ja zas zvesela lovím v detských príbehoch. 

Nočný nápad vrany zaštekal do tmy. Brošniť sa bude. Farbiť, tvoriť. Strihať, lepiť, špiniť rukávy. Prskať svetu do tváre farby a škrabať sa v uchu čerstvo namočeným štetcom. Zas dieťa vo mne zakričí: "Neplač, muchotrávka!"

Krásne ilustrovaná knižka Daisy Mrázkovej je malou knižkou o veľkých veciach. O svete, o svetle v ňom. Poznáte ju?

Prišla

Prišla.

Rozsvietila obe nočné lampy a sadla si na stôl predo mňa. Chvíľu len ticho robila grimasy, rozosmievala ma, nabádala k uštipnutiu do líca, nech sa presvedčím, že je skutočná. Dostala ma. Múza. Také vznešené slovo, že azda ani len nepatrí do tohto pretechnizovaného materialistického sveta. A predsa si ma pred počítačom našla. V drobnej zelenej izbietke oproti veľkému akváriu s rybami bez mena. S dlhými chvostami, mokrými očami a krátkymi cieľmi. S okrúhlym svetom bez šance schovať sa v rohu. Bez šance vynoriť hlavu spod umelých rias.

O pol tretej ráno zožltlo moje staré plátno. Po letnej búrke ho vyštípali všetky teplé slnká a zanechali svetlá večnosti. Krásy leta. Krásy slov.

Detsky hravá a bezmedzne farebná tma. Dnes práve tak ružovo naivná ako ja. Ako príbeh o rybách, z ktorých každá túži mať vlastnú kvetinovú lampičku, o lame, čo si naivne myslí, že je srnkou, o každej bytosti čo túži po vlastnom intímnom kútiku svetla, do ktorého nik nevidí. Tanec snov, tanec slov. Aj takáto je nočná tvorba potvorná.

Ako dieťa (s)končím

Deti to robia. Kričia, keď sa im nedarí. Kričím tiež. Už druhý týždeň akési hluché miesta vo mne trčia... 

Farby roztriasam vôkol seba, sedím medzi nimi, nasávam, vymaľúvam sa, strihám, rozkokošená hľadím na rozpracované kompozície hlboko do noci a potom so známym sklamaním ľahám spať. Nedokončenosť, neschopnosť tvoriť večer čo večer za rozospatým okom potichu zhasína, aby ráno prišlo s novou nádejou. Naivne, prudko doširoka vysmiata. Nádejať sa vždy oplatí, prehluší to každú hlúpu obavu. 

Naivita je krásny dar.

Ľahám si pod obraz. Na koberci stovky papierových ústrižkov a asi päť začatých koláží. Niekoľko nedokončených malieb z priesvitnej tašky. Schovávam ich na skrini, aby som na ne zo svojej vysokej plávajúcej postele každé ráno videla. Aby sa nestratili v tme pod gaučom. Tam patria iné kôpky...

Letná Villmuškina búrka mi svieti na múzy. Rozhýbu sa, rozhýbu ma, viem. Už už...