Teplu sa vrelého prijatia zachcelo. Čakala som iné. No nachytala sa na všetky tie virózne lepidlá v okolí. Privítala som to svoje bojazlivé ja prekvapujúcou virózou s boľavým krkom v zákulisí. So suchou horúcou kožou a krátkymi nohami. Zovšadiaľ všade bolo ďaleko.
Za oknom ešte svietilo slnko a ja som už obohacovala svoj snový svet. Z postele nad hlavou sa stala pevná nekolísavá loď. Piliér zdaní, tak málo fixný svet snov. Zem zdvihla kotvy a kamsi uletela. Nadobro nie, len do rána. Do niekoľkých rán vlejem tento pocit. Zo vzácneho dnes bude razom zabudnuté včera.
Ozve sa nový deň. Už už. Ako deka nás prikryjú večným teplom omamujúce slnká a nadobro v nich zmiznú tie malé chladné temná. Súkromné ticho nastane. Zajtra. Hneď.
Včera ešte potvorská zima, dnes horúce smiechy v podpazuší. Otvorená hlava, okno, zmysly. Vypotené za a nečakané pred.
V priebehu týždňa otváram nové strany starej známej story. Na jeho konci zatvorím všetky rozhovorené listy a zostane mi len rozprávka mladosti. Keď ležím červeným nosom znetvorená, nemám síl na ťažké slová. Na rozčítanú Plathovú sadajú zatiaľ zvedavo zaprášené líšky a ja zas zvesela lovím v detských príbehoch.
Nočný nápad vrany zaštekal do tmy. Brošniť sa bude. Farbiť, tvoriť. Strihať, lepiť, špiniť rukávy. Prskať svetu do tváre farby a škrabať sa v uchu čerstvo namočeným štetcom. Zas dieťa vo mne zakričí: "Neplač, muchotrávka!"
Krásne ilustrovaná knižka Daisy Mrázkovej je malou knižkou o veľkých veciach. O svete, o svetle v ňom. Poznáte ju?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára