Záznamy videného

V čakačke na dospelosť, v tom nekonečnom rade zmätených zaostala som. Zostarnuté dieťa, čo visí na svojich pocitoch vo vlastnej stratenosti silu nachádza. Keď neviem vydržať a ustáť tie pásma myšlienok v hlave, utiahnem sa do kúta kaviarne medzi šumiaci dav kávičkárov a vypíšem sa do zápisníka. V rozhovoroch - piesňach dvojíc obľúbený rytmus nájdem. Nosím ho v taške so sebou. Nosím si ho a skrývam do zápisníkov už roky. 

Vytiahnem z tašky do starej kože odeté kúsky dva. Jeden obrázkový, druhý písmenkový. Spomienky americké. Kúpené v obchodoch s nostalgiou za starými zvykmi. Tam sa začali moje písmenkovo-obrázkové príbehy, aby po návrate do európskej náruče zostali ležať skladom. Teraz však zažívajú znovu svoju pieseň práce. 

Váham len chvíľu, či kresliť, či vety skladať, v momente viem, že dnes budem písať. Sú dni, keď strácam všetky vizuály a zmysel pre krásu zastane v slove jedinom: čítať. Denne sa v textoch stratiť. Pondelkom unesená kamsi medzi Sylviu Plathovú a Wislawu Szymborskú vlastné verše vkladám. Na poličke s knihami sa tieto dve neznáme náhle spriatelia. K sebe pritisnuté nerozlučne v taške zhasnú. 

S poéziou do metra. Do tej metafory mestskej rýchlosti pokoj a ticho vnášam. Vyrútené metro z tunela naháňa strach. Takto si predstavujem koniec. Rýchly a jasný vo svetle, čo všetky tmy zatratí. Rannú šokujúcu zmätenosť nevyrovná ani spomalená ľahostajnosť davov, vcucnutá vagónom do zatvárajúcich sa dverí. Vyskladá z nás každou zastávkou a novým prívalom cestujúcich zložitejšiu kompozíciu do tvarov narušenej intímnosti a takto stisnutých nás nechá dýchať na krk neznámeho sveta, nazerať do duše o seba opretých cudzích tiel, do prisatého neznáma, až kým sa neozve oslobodzujúci nádych zastávky v cieli. Žasnúci moment, sekunda, strih, brzdy, v zápätí otvorené dvere. Telá sa náhlivo od seba vzdialia, v centre Prahy vypľujú vagóny národ a vrhnú ho do dlhej chodby - zdanlivo nekonečnej záverečnej fázy rannej cesty za prácou.

Poézia rána chce veľké gestá. Nedostavia sa. Dnes nie. 

Pondelkové učenie - to sú hotové nekonečná. Po šiestej hodine sa konečne nachvíľu zastavím a nadýchnem pred popoludňajším pokračovaním. 

Využívam čas voľna medzi hodinami, predtým, než začne výtvarka so siedmakmi, ďalší voľnoveršový text dopíšem. Tentokrát v kaviarni so šokujúcim názvom: Fucking strong coffee. Na pomedzí poézie žijem, v metaforách pohybujem sa, svoje pózy i prózy do veršov ukrývam. Dokonca som obnovila písanie listov. Tiež takto medzi ľuďmi večne introvertná, do seba ukrytá "socializujem" sa. Ich hlasy dokážu rozvíriť i tie najväčšie tichá vo mne a ja sa potom rozvášnená do písania zbláznim. I dnes takto. Obed z jedálne práve trochu zabolel. Rizoto so spomienkou na akési mäso z diaľav. Vyvarená zelenina v tvári a mkrvové vlasy. Zozelenela som. Utekám v pauze na kávu. Ku kávovej poézii sa utiekam. 

Zo záznamov videného vyberám dnes modré verše. Trochu smutné, trochu antiutopické, ale možno (bohužiaľ) ani nie tak ďaleko od pravdy o budúcnosti. Ekologicky poetickou hudbou podfarbená báseň získava nový rozmer. Skúste tej mojej veľkosť vymerať. Stratí sa v oceáne. Ešte je dobre tak...

https://www.youtube.com/watch?v=f1JiJhWkM9M

Modrá

I

Voda je modrá

bez vody by nebolo modrej

bez modrej by nejestvovala zelená ani tyrkysová

a mne by razom zmizol celý môj šatník

celá moja paleta

II

Plasty sú modré

plasty raz nahradia ryby v oceánoch

plasty raz zostanú spomienkou na ryby

plasty so spomienkou na oceány

budú raz umelomodré ako najmutnejšie smutné sny

(Inšpirované Sylviou Earle)

Jeden deň

Dívať sa. Kdekoľvek vkročiť, srdce otvoriť. 

Za vodou, na kopci, v davoch i osamote, v uliciach, nad hlavou v prebúdzajúcom sa parku, pod nohami pri rieke plnej života všadeprítomné ticho a v ňom celý svet bez zbytočnej potreby kričať. V očakávaní jari túžobne (pospolu) všetci ako jedno ja mlčíme. 

Vizuálne tmy v tom oslepujúcom pichľavom slnku zhasli a svetlo sa vylialo do každej ulice duší okolo. Chytám ho rukami. Snažím sa uchovať si ten vzácny svet v zatvorenej dlani, až doma ho zľahka vypustiť, aby sa po všetkých kútoch rozlial a objal ma, keď príde chvíľa možno menej šťastná. To je nádej, o ktorej všetci hovoria, a jej neuhasínajúce plamienky.

Možno už strácame zmysel, prečo chodiť s hlavou hore, keď sklonení nad virtuálnym svetom thebestfrienda mobilu mávame pocit, že toto je to najvzrušujúcejšie, čo svet ponúka, ale nezúfam, ešte nie, ešte to nie je také zlé, ešte sa dívať vieme. Ešte dávame šancu tomu okolo nás. V nás. 

Obrázky, čo nepotrebujú ďalšie patetické slová, len lačné vnútro po kráse. Pretože dívať sa je tá najkrajšia pasia.

O kráse

Nechať sa obsiahnuť, opantať v oslepujúcom svetle démonicky príťažlivých trblietavých podnetov, brániacich duši zblížiť sa s tým najvznešenejším tieňom, s vlastným ja, dovoliť tej najabstraktnejšej kráse mnou pretiecť. Zdanlivo jednoduché. (Ne)jednoznačne zložité. Odosobniť sa, aby som bola čo najviac v prijatí seba neosobná. Byť čoraz menej konkrétna, v nekonečne sa stratiť. Odovzdane prijímať, čo život vo svojej fatálnej podobe bez náhod ponúka.

Často, keď zápasím s ľahostajnosťou voči forme, vravím si, pokoj, drahá, napokon to celé znovu len krása zachráni. Krása v podobách, ktorým už možno nikto z nás neverí. A predsa, občas si prisadne, opretá o mňa čosi šepotá a ja sa len ticho tvárim, že (ne)rozumiem. V pohodlí nenáročna odmietam myslieť. Nablízku dokonalosť a ja do hlúposti odetá temer zaženiem túžbu dotknúť sa neba, absolútnej krásy, nadpozemskej zmyselnosti v jedinom okamihu láskavej pravdy, že je môj život, jeho najkonkrétnejšia i najširšia podoba tou najlepšou verziou vlastného bytia.

Keď azda najvznešenejšia podoba sveta to naše ja opantá, obleje, presiakne až k podstate vlastného života, hlava plná rozvírených myšlienok sa razom očistí a duša v nádejnom svetle skrehne. Zostane z nás len čírá slasť, prostá chuť žiť. Pretože na konci proste vždy príde. Ona. Krása vo svojej podstate premenlivá, no zároveň tak vzácne nemenná.

Na ten stav blízkej zmeny, smrti všetkých starých stavov, v ktorých celé bytie splynie s vyšším nikdy dokonale nepoznateľným ja čakám  azda častejšie než treba. V súboji s časom mnohé preháňam. Dobehnúť zameškané v momente, v okamihu krátkom ako nič proste nedokážem. Temer zmierená s víťazom, s časom, ktorý na chvíľu určuje moje fungovanie napokon znovu stojím dokonale prekvapená. Dojatá, odrovnaná. K zemi zrazená. Pretože niektoré vplyvy sú večne pripravené zasiahnuť práve včas, aby zas hlava v oblakoch nebola príliš stratená.

Ako dlho dokážem hľadieť na krásu len ako prostá diváčka, fanúšička z tribúny miestneho futbalového štadiónu, čo prvý raz prišla do divadla? Odvážne či opatrne siahať na jej hranice, spoznávať jej zdanlivé nekonečná? Viem, že nemôžem trvať večne, a keďže nemám nadreálnu podstatu, kladiem si otázku, kedy je ten pravý čas dať si do poriadku hodnoty, ustáliť seba a svoje miesto v tom malom svete okolo, nájsť zmysel života, ujasniť si, či byť tou, čo nosí svetlo, či tou, čo hasí (priveľmi) zapálené duše.

Hľadím na atmosféru cudzieho mesta, na večnú krásu cudziny, Ríma či Nice, ktorá je skutočne nekonečná a o jej múry opretá viem, že nemám dôvod predstierať. Že vietor vždy nové prinesie. Že čo bolo, je dnes iné, zabudnuté či pozmenené, vyformovalo zo mňa, čo denne ponúkam práve živej prítomnosti, svojmu a čiastočne azda i tomu Vášmu svetu. Do tejto nádeje obutá začínam cítiť iné teplá, že čoskoro bosá vstúpim do nového poznania.