O kráse

Nechať sa obsiahnuť, opantať v oslepujúcom svetle démonicky príťažlivých trblietavých podnetov, brániacich duši zblížiť sa s tým najvznešenejším tieňom, s vlastným ja, dovoliť tej najabstraktnejšej kráse mnou pretiecť. Zdanlivo jednoduché. (Ne)jednoznačne zložité. Odosobniť sa, aby som bola čo najviac v prijatí seba neosobná. Byť čoraz menej konkrétna, v nekonečne sa stratiť. Odovzdane prijímať, čo život vo svojej fatálnej podobe bez náhod ponúka.

Často, keď zápasím s ľahostajnosťou voči forme, vravím si, pokoj, drahá, napokon to celé znovu len krása zachráni. Krása v podobách, ktorým už možno nikto z nás neverí. A predsa, občas si prisadne, opretá o mňa čosi šepotá a ja sa len ticho tvárim, že (ne)rozumiem. V pohodlí nenáročna odmietam myslieť. Nablízku dokonalosť a ja do hlúposti odetá temer zaženiem túžbu dotknúť sa neba, absolútnej krásy, nadpozemskej zmyselnosti v jedinom okamihu láskavej pravdy, že je môj život, jeho najkonkrétnejšia i najširšia podoba tou najlepšou verziou vlastného bytia.

Keď azda najvznešenejšia podoba sveta to naše ja opantá, obleje, presiakne až k podstate vlastného života, hlava plná rozvírených myšlienok sa razom očistí a duša v nádejnom svetle skrehne. Zostane z nás len čírá slasť, prostá chuť žiť. Pretože na konci proste vždy príde. Ona. Krása vo svojej podstate premenlivá, no zároveň tak vzácne nemenná.

Na ten stav blízkej zmeny, smrti všetkých starých stavov, v ktorých celé bytie splynie s vyšším nikdy dokonale nepoznateľným ja čakám  azda častejšie než treba. V súboji s časom mnohé preháňam. Dobehnúť zameškané v momente, v okamihu krátkom ako nič proste nedokážem. Temer zmierená s víťazom, s časom, ktorý na chvíľu určuje moje fungovanie napokon znovu stojím dokonale prekvapená. Dojatá, odrovnaná. K zemi zrazená. Pretože niektoré vplyvy sú večne pripravené zasiahnuť práve včas, aby zas hlava v oblakoch nebola príliš stratená.

Ako dlho dokážem hľadieť na krásu len ako prostá diváčka, fanúšička z tribúny miestneho futbalového štadiónu, čo prvý raz prišla do divadla? Odvážne či opatrne siahať na jej hranice, spoznávať jej zdanlivé nekonečná? Viem, že nemôžem trvať večne, a keďže nemám nadreálnu podstatu, kladiem si otázku, kedy je ten pravý čas dať si do poriadku hodnoty, ustáliť seba a svoje miesto v tom malom svete okolo, nájsť zmysel života, ujasniť si, či byť tou, čo nosí svetlo, či tou, čo hasí (priveľmi) zapálené duše.

Hľadím na atmosféru cudzieho mesta, na večnú krásu cudziny, Ríma či Nice, ktorá je skutočne nekonečná a o jej múry opretá viem, že nemám dôvod predstierať. Že vietor vždy nové prinesie. Že čo bolo, je dnes iné, zabudnuté či pozmenené, vyformovalo zo mňa, čo denne ponúkam práve živej prítomnosti, svojmu a čiastočne azda i tomu Vášmu svetu. Do tejto nádeje obutá začínam cítiť iné teplá, že čoskoro bosá vstúpim do nového poznania.