Jeden deň

Dívať sa. Kdekoľvek vkročiť, srdce otvoriť. 

Za vodou, na kopci, v davoch i osamote, v uliciach, nad hlavou v prebúdzajúcom sa parku, pod nohami pri rieke plnej života všadeprítomné ticho a v ňom celý svet bez zbytočnej potreby kričať. V očakávaní jari túžobne (pospolu) všetci ako jedno ja mlčíme. 

Vizuálne tmy v tom oslepujúcom pichľavom slnku zhasli a svetlo sa vylialo do každej ulice duší okolo. Chytám ho rukami. Snažím sa uchovať si ten vzácny svet v zatvorenej dlani, až doma ho zľahka vypustiť, aby sa po všetkých kútoch rozlial a objal ma, keď príde chvíľa možno menej šťastná. To je nádej, o ktorej všetci hovoria, a jej neuhasínajúce plamienky.

Možno už strácame zmysel, prečo chodiť s hlavou hore, keď sklonení nad virtuálnym svetom thebestfrienda mobilu mávame pocit, že toto je to najvzrušujúcejšie, čo svet ponúka, ale nezúfam, ešte nie, ešte to nie je také zlé, ešte sa dívať vieme. Ešte dávame šancu tomu okolo nás. V nás. 

Obrázky, čo nepotrebujú ďalšie patetické slová, len lačné vnútro po kráse. Pretože dívať sa je tá najkrajšia pasia.