Záznamy videného

V čakačke na dospelosť, v tom nekonečnom rade zmätených zaostala som. Zostarnuté dieťa, čo visí na svojich pocitoch vo vlastnej stratenosti silu nachádza. Keď neviem vydržať a ustáť tie pásma myšlienok v hlave, utiahnem sa do kúta kaviarne medzi šumiaci dav kávičkárov a vypíšem sa do zápisníka. V rozhovoroch - piesňach dvojíc obľúbený rytmus nájdem. Nosím ho v taške so sebou. Nosím si ho a skrývam do zápisníkov už roky. 

Vytiahnem z tašky do starej kože odeté kúsky dva. Jeden obrázkový, druhý písmenkový. Spomienky americké. Kúpené v obchodoch s nostalgiou za starými zvykmi. Tam sa začali moje písmenkovo-obrázkové príbehy, aby po návrate do európskej náruče zostali ležať skladom. Teraz však zažívajú znovu svoju pieseň práce. 

Váham len chvíľu, či kresliť, či vety skladať, v momente viem, že dnes budem písať. Sú dni, keď strácam všetky vizuály a zmysel pre krásu zastane v slove jedinom: čítať. Denne sa v textoch stratiť. Pondelkom unesená kamsi medzi Sylviu Plathovú a Wislawu Szymborskú vlastné verše vkladám. Na poličke s knihami sa tieto dve neznáme náhle spriatelia. K sebe pritisnuté nerozlučne v taške zhasnú. 

S poéziou do metra. Do tej metafory mestskej rýchlosti pokoj a ticho vnášam. Vyrútené metro z tunela naháňa strach. Takto si predstavujem koniec. Rýchly a jasný vo svetle, čo všetky tmy zatratí. Rannú šokujúcu zmätenosť nevyrovná ani spomalená ľahostajnosť davov, vcucnutá vagónom do zatvárajúcich sa dverí. Vyskladá z nás každou zastávkou a novým prívalom cestujúcich zložitejšiu kompozíciu do tvarov narušenej intímnosti a takto stisnutých nás nechá dýchať na krk neznámeho sveta, nazerať do duše o seba opretých cudzích tiel, do prisatého neznáma, až kým sa neozve oslobodzujúci nádych zastávky v cieli. Žasnúci moment, sekunda, strih, brzdy, v zápätí otvorené dvere. Telá sa náhlivo od seba vzdialia, v centre Prahy vypľujú vagóny národ a vrhnú ho do dlhej chodby - zdanlivo nekonečnej záverečnej fázy rannej cesty za prácou.

Poézia rána chce veľké gestá. Nedostavia sa. Dnes nie. 

Pondelkové učenie - to sú hotové nekonečná. Po šiestej hodine sa konečne nachvíľu zastavím a nadýchnem pred popoludňajším pokračovaním. 

Využívam čas voľna medzi hodinami, predtým, než začne výtvarka so siedmakmi, ďalší voľnoveršový text dopíšem. Tentokrát v kaviarni so šokujúcim názvom: Fucking strong coffee. Na pomedzí poézie žijem, v metaforách pohybujem sa, svoje pózy i prózy do veršov ukrývam. Dokonca som obnovila písanie listov. Tiež takto medzi ľuďmi večne introvertná, do seba ukrytá "socializujem" sa. Ich hlasy dokážu rozvíriť i tie najväčšie tichá vo mne a ja sa potom rozvášnená do písania zbláznim. I dnes takto. Obed z jedálne práve trochu zabolel. Rizoto so spomienkou na akési mäso z diaľav. Vyvarená zelenina v tvári a mkrvové vlasy. Zozelenela som. Utekám v pauze na kávu. Ku kávovej poézii sa utiekam. 

Zo záznamov videného vyberám dnes modré verše. Trochu smutné, trochu antiutopické, ale možno (bohužiaľ) ani nie tak ďaleko od pravdy o budúcnosti. Ekologicky poetickou hudbou podfarbená báseň získava nový rozmer. Skúste tej mojej veľkosť vymerať. Stratí sa v oceáne. Ešte je dobre tak...

https://www.youtube.com/watch?v=f1JiJhWkM9M

Modrá

I

Voda je modrá

bez vody by nebolo modrej

bez modrej by nejestvovala zelená ani tyrkysová

a mne by razom zmizol celý môj šatník

celá moja paleta

II

Plasty sú modré

plasty raz nahradia ryby v oceánoch

plasty raz zostanú spomienkou na ryby

plasty so spomienkou na oceány

budú raz umelomodré ako najmutnejšie smutné sny

(Inšpirované Sylviou Earle)