Asi preto, že som z inej krajiny

Domov - tam chcem ísť vždy, keď pod nohami zacítim pichľavo studený svetlý prášok. Preženie sa mi hlavou túžba strčiť ju do piesku a hádzať sa chvíľu ako obschlá ryba. Až do zbláznenia. Už plaším vlasy po hlave, vyháňam telo z poloprázdnej vane, lepím kaprovi na tvár voňavé mydlá a pivom si polievam kolená. Pľaskanie chvostom bez konca.

Voda vychladla. Dopíjam do dna dedovu alpu a siaham na prádzne dno priesvitného skla. Jediným nádychom zohrejem obschlú tajgu v duši.

Zastavíš ma, zastavím sa.
Ovinieš, oblečieš, vyplazíš na mňa jazyk a ja ti za to rozbijem to tvoje zrkadlo pravdy. Do duše hľadieť v spánku sa nepatrí, zbytočne prahneš po podstate. Istota i tak utečie, čert ju vezme a mne zostanú v dlaniach trčať len cudzie kopytá.

Zatváram oči. Som v pritesnej tme, a predsa okázalo vytŕčam boky. Rozprestieram sa ako vyťahaná kostolná veža. Ako veľký sveter vo vetre.Veziem sa. Ťažko, ťažko... Fúknem, fúkne i tá oproti. Drzá, plachá, vylepšená náterom vlastnej hanby. Som to ešte vôbec ja? Ísť, len ísť. Ale kam?

Nedospelé mláďa s kristovými rokmi v pätách. Pustatina dusí... A mne sa pri každom otočení ujde záverečná facka. A po nej ďalšia a ďalšia. Spoznávam konce bez konca. Pred sebou človek neujde, i keď si povie, že ten posledný pokus zutekať bol finálny. Veľký záver bude tým najprekrásnejším amen s nablýskaným pátosom, ale tie hodiny, dni, tie ťažké nohy pod nánosmi večnej rozospatosti, tie bude treba nechať občas stáť. Len tak, aby nabrali ľahkosť detskej duše. Tušiť ju čoraz častejšie.

Domov ísť - porátať im tam tie malé veľké kačky, škrabkaním vyplašiť svety vo svetri nášho Cédrika a vypiť uhundranej mačke poslednú dobrú náladu. Pospať si v izbe s večným prívlastkom "detská". Byť zase (malým) deckom svojich rodičov, plachým, hladným, zvedavým. S otázkami bez uspokojových odpovedí. S večne otvorenými dverami mať vysmiate oči, sviatočné popoludnia pri telke s prstami namočenými v sladkých koláčoch. V pohári kola. Cukrové chrápanie dlho do noci... A čerstvé tukové závesy pod tričkom. Byť znovu pri sebe. Pri nich, s nimi. S vianočnou piesňou v duši. A s bosou nohou v čerstvej stope Ježiškovho snehu... Celoročná zmätenosť razom končí. 

Už ísť.

Správa o jednom malom americkom mestečku

Nezískala som si ju hneď. Neveriacky na mňa hľadela skrz hrubé okuliare pri raňajkových cereáliách. O čosi menej mi verila počas večere, keď zistila, že ubúda z jej dlho zhromažďovaných potravinových zásob. Mnoho dobrých dní nepriniesli ani ďalšie týždne. Mesiac preč a ja som stále nemala istotu, že som tu v bezpečí, a keď prešli ďalšie tri mesiace a moje pocity sa nemenili, narástla vo mne stará známa chuť vrieskať cestou na letisko v New Yorku. Poznáte to, chce sa vám do vlastnej izby, za istotou. Za oceán, za tento neznámy svet bez prírody, za svet plný diaľníc, svetiel, zubatého hollywoodskeho úsmevu, kde za každým rohom trčí nejaký hranolček či zabudnutá slamka v papierovom pohári od kokakoly. Zo zeme krvavých stejkov do ľudovo-milej vľúdnej malej krajiny. Na územie plné oviec a okázalých pastierov, čo netušia, na čom budovať svoje životy, a tak stavajú nové piliére morálky, do zeme detí, ktoré nevedia, kam z nudy a pre ktoré je ovečka už len postavičkou z počítačovej hry. Domov. Ale potom zrazu prestanete snívať, nariekať, ľutovať sa, zavriete tú priesvitnú miestnosť plnú vlastných nedostatkov, otrasiete sa a otvoríte ďalšie dvere. Do sveta starenky s bohatým svetom fantázie. S halucináciami, so snami. Aké prekvapivé bolo moje zistenie, že aj deväťdesiattriročný človek sníva. A nemálo.

Obdobie medzi Dňom vďakyvzdania a Vianocami bolo azda najintenzívnejšie. Veľká slávnostná večera s moriakom uprostred stola, šialene snová americká svadba s dvestopäťdesiatimi ľuďmi, čo zbúrala všetky moje predstavy o americkej svadobnej nude (známej z filmov či rozprávania iných). Moje prvé sushi, čerstvé kapkejky, polevy, okázalé predstavenia, živá kapela a živý sen. Hostia v čiernom až z Talianska, je tu celá „mafia“ aj s Katánim. Šperky, účesy, odložené topánky a tance naboso. Smiech, spotené telá, opité spevy.

Nevesta v drahých šatách s liberálnym výstrihom a predlženými vlasmi. Umelé vlny, dojmy skutočné. Toľko investícií do jediného večera. Hľadela som na tú parádu s otvorenými ústami, sledovala s úsmevom starkej vlastný svet ukrytý do zhromažďovania sladkých pokladov v kabelke (za celý večer taštičku pekne naplnila bombónmi a sušienkami) a bránila sa pohárom vína. Bola som v práci, nešlo to.

Moje istoty v ľahkom cvale skrásneli zo dňa na deň, boli plné zážitkov, zvratov, plné náznakov konca. Len ja som ich ešte vtedy nevnímala. Ovládla dlhoočakávaná spokojnosť, krásna rodina, čo drží spolu, čo dbá o svoju starenku, ktorá spolu trávi všetky nedele, sviatky i tie legendárne streďajšie rodinné večere. Milovala som to. Vtipkovanie, rozprávanie o kultúre a ľuďoch u nás doma, precvičovanie angličtiny a večné otázky o tom, aké to bolo kedysi. Starenke sa chcelo viac usmievať. Mne sa miestami chcelo riadne smiať. Jej nápadom, jej vymysleným príbehom o ľuďoch na strome, o veľkom svetlom psovi, čo nemal reálnu podstatu, zato v našich životoch dosť dôležité miesto, o korytnačích príbehoch spred garáže, o lasici skrytej za televízorom. O chlapcovi, čo vysedával na zaprášených žalúziách a spieval babičke staré poľské piesne. O tom, ako dobre nakombinované lieky má, ako sviežo sa po nich cíti, akú má čistú myseľ a o tom, prečo má rada Jimiho Hendrixa.

Odvážne prechádzkové popoludnia ďaleko. Do centra, dolu ulicou, za mesto. Zvieracie prekvapenia v kríkoch, na cestách, v záhradách pred domami. Srnka na hlavnej a trpezliví šoféri s úsmevmi, chlpaté bobry v trávach univerzitného parku a líšky medzi dvormi bez plotov. Veveričie radosti v každom drobnom kúte širokej ulice, poskakujúce konárei tancujúce elektrické drôty. Mestečko s príbehom, čo otvára novú dimenziu multikultúrnosti, čo ukazuje, aké by to všade malo byť. Čisté, dôverné, jasné. Drobné centrum, ktoré mi v prvej chvíli vyrazilo dych. Kníhkupectvo s policou vedľa výkladu hlási neprítomnosť zlodejov. Šokoval ma oznam vo dverách: "Keď je obchod zatvorený, vsuňte peniaze za knihu popod dvere. Ďakujeme."

Džezový podnik a zamilované páry seniorov v podvečernej tme, plné reštaurácie, deti som zmrzlinami, temer ľudoprázdne ulice. Americké veľké telá naložené v autách, v ktorých si žijú ten svoj prirýchly život a oproti nim moje pravidelné kroky dolu ulicou, hore ulicou. Moja tvár vo výkladoch, kávičkovanie v miestnej kaviarni, prvé vanilkové cigarky na malom námestí so starožitnými hodinami, tradičné farmárske trhy s domácim chlebom a kozím syrom, voňavými bylinkami i milými rozhovormi pod stánkami. Príjemné európske teplo v tejto zamerikanizovanej talianskej atmosfére. Čistej, udržiavanej. Takej "neamerickej". Predsudok stráca na váhe a hlboko pod normál klesá i tá moja váha. Každodenné dvojhodinové prechádzky a zdravý životný štýl prinášajú výsledok. 

Horúce letné večery ukryté do klimatizovaných obchodíkov, kde ma už poznali všetky predavačky, vzácne starožitnosti, starbucksová vôňa plná študentov. Knihy, noviny a dlhé rozhovory pri káve. Biopotravinové úlety a tisíce druhov ovocia a zeleniny. Oriešky každovečerným partnerom pri rozsvietenej lampe a knihe plnej slov. Listy z domova. Poštár v tom svojom smiešnom malom bielom autíčku s balíčkom pre mňa. Balíčky pod dverami. Dokonca kde-tu i veľké balíky. Škatule s televízormi, s počítačmi, s práčkou. Ticho čakajú na svojich majiteľov. Nehnú sa z miesta a nepokúšajú oči susedov. U nás by boli dávno zmizli z očí ulice. U nás sa susedovi závidí aj prázdna škatuľa pred domom. 

Strihám si príbeh na niekoľko častí. Načúvam ľuďom naokolo. Teším sa humoru v každodennosti. Smejem sa snahám byť krásny, nevhodne obutý v každom počasí. Aj bosým nohám v balerínach, kým do chrbtov duje mrazivý vietor, za krk padá prvý sneh. Móda tu diktuje akosi inak. Vymódené ulice tvoria cudzinci. Američana spoznáš podľa teplákov a žabiek. Na počasí nezáleží. Otužilosť dôvody nehľadá, otužilosť je tu životným štýlom. Kým ja zamrznutá usrkávam z horúcej kávy, vysmiate tváre domorodcov veselo pijú z plastovových pohárov svoje ľadové koly a slávnu litrovú ajskofííí.

Lekcie angličtiny a kultúry vonku na ulici, v parku, v obchodných domoch a odtiene života odhaľované starenkou. Nebyť tam, dodnes to, čo viem, nikdy nespoznám. Že živé poznanie na dotyk neprekoná žiadna študovaná teoretická „pravda“ v pohodlí domova. Že slovo národ môže mať i takúto podobu, že svet môže začínať a končiť aj kdesi inde, než za bráničkou do vlastného dvora. Že svet nemusí mať vôbec žiadne bráničky. 

Starkej som zvládnuť schody pomáhala dlho. Ale jej fantazijný svet som na druhú stranu previedla len raz. Nebola to dlhá cesta, zato s úsmevmi na konci a s večnou spomienkou na jednu malú americkú priateľku a starú železničnú stanicu neďaleko New Yorku.