Úzkosť za nízkym "šatníkom". Od hanby sa tam pučí žehliaca doska a nešťastne do priestoru vytŕča. Hľadá odpoveď na tú preorganizovanú otázku. Chaos! A v ňom rozsvietená farba zelene. Inak už všetko ostatné zhaslo. Veselá kôpka farebných kúskov z bazáru si sadá na dno koša a čaká na prvé pranie. Hromady šťastných nenosených šiat z políc vypadali a teraz tie čudá módnych výstrelkov spred desiatich rokov hľadajú márnu cestu k "njú fešn". Kamkoľvek by šli, bolo by to márne. Zosta(r)nú tu. Zostarli by kdekoľvek. Bez nadnesenej hanby, tak trochu nemoderne zamyslené. Handričkové príšerky budúcnosti. Továrňový handmade bez slov.
V nehybných kúskoch otvorenej skrine dýcha už trochu udusený škriatok. Keď odchádzajú lásky, zrazu sa priestor roztvorí. Pridá dve nové police a vyženie zaprášenú starenku z kúta, čo zíval nevyzametanou prázdnotou. Nechá ju sadnúť si do škatúľ plných ničoho. Nechá ju zblázniť sa. Po novom zastraší otravnú spomienku. Byť čerstvá krátko po tom, čo bolo boľavé, bolí. Zaostávanie za životom by bolelo o čosi viac. Že mi však uniká móda pomedzi prsty, učesem v sebe len falošným trojzubým hrebeňom. Nie, kefu tangltízer ja doma nemám... Len nefalšovanú múdrosť starých mám. Pod šatkou skryješ aj ten najvymakanejší účes. Na čo však šatka, keď účesom na mojej hlave zvony nezvonia?
Vyžehlený deň. Prežehnávajúce sa ruky pred stánkom na Václaváku ma prinútia na rohu slávnej ulice ešte chvíľu postáť a privoňať ku klobásovým skúsom. Bez krížika vdychujem, temer tie upotené kusy mäsa hltám. Zabíjam grilovanú chvíľu nečakanú. Pár klobás zmizlo v bruchách turistov, ale tá jediná okrížikovaná vo mne zostane. Požehnaná, nezdravá, večná. Ako delikatesa nesmrteľného šéfkuchára, čo na panvici praží život.
Premostím k móde, čo (ne)nosím ku všetkým tým klobasám. Som mimo, som out, som nemoderná. Neviem, čo fičí, zato však tuším, čo nie. K veciam zabudnutým otvorená som. Sto ráz pozašívané príbehy bazárových kúskov znovu drobnou ihlou prejdem a zanechám ďalší významný steh. Obnosený, o čosi viac šedivý... Zbavený lacného volánku, trblietok, ošperkovaných neverbálnych slov. Mašličiek, gumičiek, flitrov. S novou tvárou, s čerstvo napísanou obnovenou story stratím starý sen. Nafúknem bublinu, čo bude ešte dlho vznešená. Zapraská nájdená kdesi v kontajnéri pre tretí svet.
Ešte včera v nádejnom slnku som okná otvárala. Teda to jedno jediné, čo v byte mám. Presúšala som v ňom v krátkom náznaku slnka jemné pavučinové tričko a balerínky, tyrkysové piškótky. Presúšala som v ňom svoje sny(azda tie jediné nie sú z druhej ruky). Že ráno vrazí rozfúkanú zimu do vysmiateho dekoltu a vyfúkne z neho každú poraňajkovú omrvinku, netušila som. Zaťahujúc oranžovú roletu krátko po polnoci vnucujem izbe nefalšovaný západ slnka. Súkromný garzónkový. Môj. Zatváram do skrine pavučinku ľahkú a dávam šancu jeleňom. Voňavým po praní. Suchým po vysušení. Večne rohatým. Dnes som v nich plašila drobných ubrechaných psov. S fľakom uprostred jedného rohatého páru som pyšne niesla iskru paradajkovú. Vďaka knedlíkom človek na kdečo zabudne... Jedlé škvrny na oblečení zas le(da)čo pripomenú.
