Sme znovu na ceste a ja len dúfam, že tou svojou úchylkou neustále sa premiestňovať svojho spolucestovateľa veľmi netrápim. Je krátko popoludní, práve sme si v automate vlakovej stanice v La Spezii kúpili lístok do Verony. Opúšťame Ligúriu, slnečný olivovo-gaštanový raj, čakajú nás dva prestupy, celé popoludnie v ktovieakých vagónoch bez miesteniek a úžas, ako nám osud praje, počasie je priam stvorené na cestovanie. Budeme sedieť vo vlaku a nebude nám ľúto, že nie sme tam vonku, pretože leje ako z deravého vrecka.
Rýchla skvelá staničná bageta, kola, nástupište, vlak. Lístok vo vrecku. Tri vlaky, tri úrovne, stará mašina strieda ešte staršiu, vrstvy spoločnosti aj ich hustota sa menia, až kým v Brescii nenastúpime do nášho posledného talianskeho vlaku, do jeho najvyššej možnej úrovne. Aj to je krása cestovania s domácimi. Ani v jednom z vlakov žiadna kontrola. Tu sa isto vozia načierno. Zažili sme to v ligúrskych prímestských autobusoch, keď sa vo dverách zjavili revízori, k označovačom sa zrazu nahrnuli celé autobusy. Štiknutie a úľava. Úsmev. Stresové výrazy v tvárach tých, čo to už nestihli alebo nemali čo označiť... Len my s Adultom sa usmievkame. Každý popod vlastný fúz. Stískame poctivo, spokojne vo vrecku označený lístok ako takí roztomilí truľkovia. Učíme sa poznávať tunajší svet, ale tej svojej "slušniackej" istoty sa nevzdáme. Cestovať načierno sa v našich rodinách nenosí. Na také ja nemám nervy. Chcem byť v pohode a nepotiť sa od strachu ešte i na zadku. Napokon som vždy označená, napokon to vždy vyhrá poctivý pud sebazáchovy.
Presadáme v Parme na vlak do Brescie a odtiaľ už priamo do nášho romantického cieľa. Večer ponorení do únavy zaspíme ako práve upečení čerství ničnetušiaci Verončania. Tak málo toho videli, preto môžu pokojne spať. Nevieme ešte, nemáme páru o tom, že Verona bude teraz veľkoryso ponúkať a my si budeme z tých jej krás po kúskoch strihať nový zážitkový svet. Pozliepame (si)ho omnoho neskôr, až v rozležaných spomienkach. Dnes stačí málo, ide len o to užívať ponúknuté, diviť sa, žasnúť, spokojne, zmätene, nadšene medzi tými krásami so sebou samým byť. Poznať sa v nich. V tých diaľkach, vo svete, von, tam, kde jedna neznáma hladí dlane inej, človek nachádza doteraz nepoznané ja. Pod klobúkom, pod šatkou, v zdanlivo dávnom sebapoznaní. Nič nie je konečné. Kým sme, je možné, že už zajtra budeme presne takí, akými sme ešte včera nevedeli byť.
Vo fotopríbehoch dvoch dní sa jeden deň druhým stane a obidva splynú do zážitku, ktorý už nerozlišuje včera a dnes. Stačí len povedať: Bolo to. A bolo nám krásne byť práve tak a práve tam.
Posledný deň pred odletom. Je ráno. Budík ešte dráždivo mlčí, zatiaľčo nám nohy chladí snaživá hotelová klimatizácia. Adult nám večer predtým teplotu omylom nastavil na parádnych dvadsať stupňov, takže je ten studený supervzduch temer vždy busy. Po troch vrstvách pestrých raňajkových chodov začneme prípravu na celodenné poznávanie starej krásky. Ak chcem prežiť a svoju kožu zachrániť pred zlobou páľavy, budem potrebovať šatku, nebo za oknom prisahá poriadne teplo, a tak si pre istotu zbalím i krém na opaľovanie. Či idem k vode, či od vody, isté ingrediencie musia byť. Nenechám sa zviesť nechránená. Lawrencovo Slnko bude dnes mojím pozorovateľom. Vzdialenou platonickou súčasťou. Občas naň žmurknem ľavým okom, pripravím si ho na ďalšie znamenia. A na záver príde dokonalá súhra. Alebo len koniec hry. Ktovie.
Páči sa mi (azda i nám) byť takáto nepripravená, kráčame ulicami, dívame sa na budovy a nepoznáme ich mená, ba ani autorov. Chce sa nám stavať si tento deň na dokonalých prekvapeniach. Architektonických, umeleckých, prírodných, gurmánskych. Atmosféra je bonus, ktorý si v talianskych mestách azda ani nemusíte priať. Zdá sa byť ich podstatou, taká je prirodzená. Svet miest, ktoré pamätajú mnoho a ktorých obyvatelia si budú ešte mnohé pamätať. Tak nejak tuším, že o to mať okolo seba pestovanú krásu, Taliani skutočne stoja. Vždy to tu cítim. Umenie, vycibrený vkus. Žiaden prvý plán a za ním dlhé nič. Šteklivé nuansy medzi riadkami dávajú vážnosti budov, hier, knihám, hudbe i filmu nový rozmer. A tým je absolútna krása. Trvalá, nemenná. Dívať sa je zrazu všetkým. A skutočne vidieť ešte viac.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára