Už zajtra. Že je december

Z rúry sa na mňa usmieva zlatohnedý banánový chlieb. Ubehla ďalšia hodina a ja som sa nepohla zo stoličky pri okne. Sivo je. Vonku i v duši. Škriatkovia farieb kamsi zutekali a nechali mi len bezfarebný svet. Na chvíľu budem bez žltých, tyrkysových, červených akvarelových vaničiek, bez láskavých štetcov v ruke. 

Za počítačom sedím nemá, zatiaľ čo v bruchu spievajúc začínam polievať mliekom sladké banánové kúsky. Tvorím z nich malé plastiky. Tuším čosi. Už.

Veľa som toho nahovorila, tak málo skutočne povedala. Tento rok si zase raz začal zúfať. Trúfalo zúfam s ním. Predsavzatia z jeho začiatku stratili tvar a zmizli v malých obláčikoch. Tam, do sveta nesplnených snov, kde neexistuje rámcovanie Silvestrom a Novým rokom. Kde proste ideš a už sa nevrátiš. Ciest odtiaľ mnoho, ale dôvodov zostať ešte viac. Pohodlie človeka málo rebelského. Pohodí množstvá vlastných nápadov do kúta. Do škatuľe uzavretých slov. 

Stovky strán popísaných dní. Myslím na ne. Na tie rána s vyčistenou dušou. So vstávaním o hodinu skôr. S perom v ruke. S uchom na okne. S múzou v oku. Zastrčené pod knihovníčkou zakričali dnes. 

Mesiace sa do nečasových mimozemí  ženú a ja v tej rýchlosti narážam na opakujúci sa pocit, že za mnou akosi nič nezostáva. Že to chce zmenu. Že by to chcelo od všetkého preč. Že to chce k sebe "blíž". 

Posledné novembrové dvere zavrieme dnes o polnoci a ráno už budeme stískať kľučku decembru. Noci sa pretiahnu. Periny zväčšia svoj objem. Rána sa stiahnu ešte hlbšie do čarovnej atmosféry zamodreného šera a dajú šancu prežiť deň kratšie a uspať celú tú dlhú noc. Utiahnuť to takto až do Vianoc.  

Po večeroch čítam denníky Virginie W. Vyberám vety, kráčam do jej slov. V myšlienkach geniálnej ženy nachádzam svoje malé ja. Kdesi tam som už bola. Kdesi tu ešte som. 

Vyťahujem spod kníh tie svoje výlevy. Tie ranné ospalé reči. Večery nedoriešené. Vyčistené my. Trochu pochabé ja. A na vrchu nechám ležať jeden nedokončený bodkovaný sen. Tam začnem odznova. Už zajtra, že je december. Že nebudem dlhšie čakať. Že budem dávno nová na ten Nový rok. Vstať o siedmej a zažať nočnú lampu, prikryť sa dekou, do sivých rán vpísať farieb pár. Dostať sa zo seba, ostať sebe verná. 

Už zajtra. Že je december. 

Pondelkový vlk

Miznem v šikmej uličke. Tmavomodré ráno šepká oknám akési nezmysly. Dokončuje sny. Brieždenie. Prvé budíky. Dobro nízkych hmiel tíško kráča za mnou a topíme spolu utópiu dokonalého dňa. Slnko ani v náznaku. Pridám sa k bezfarebnosti sveta svojou všednosťou. Zavriem ju do sivého kabáta, obtočím šálom a strčím termohrnček do vrecka. Natiahnem krok. Meškám. Túto jeseň už tretí raz. Hodím to za hlavu a usmejem sa. Vyvenčený pes prebehne ceste cez rozum. Prvý život ušiel spod kolies áut v rade pod sebou. Ten druhý ujde spoza mňa. Zľaknem sa. Tmavosivá doga zašumí. Vykríknem. Vyšteknem. Vyskočím. Rozosmejem sa. Preskočím očúranú paletu na rohu a zabočím. Ešte trochu vyľakaná zapijem ráno horúcim dúškom kávy. Ponorím znovu hrnček do vrecka. Len pár krokov od práce zhasne prvá pouličná lampa. Šedo sa škerím svetu do tváre bez spomienky na zubnú kefku. Dnes zabudnutá ranná rutina prúdi dračí dych.  v rýchlosti cestou do práce šliapnem do hovna. Zmätená z mäkkosti chodníka doplním údaj o druhú nohu. "Konečne!" Vykríknem a všetky zúfalstvá rána sa stratia v novej hmle. Utieram tým svojim nohám zadok.

Ranná družina v škole združuje rozospaté deti skoropracujúcich rodičov. Posejú podlahu mľandravými telíčkami a ako malé paplóny sa ešte na chvíľu stratia v tme. Svietim len zľahka, aby tie ľudské lampy v radosti dospali noc. Opreté o aktovky odriekavajú svoje prerušené sny. Ja zatiaľ driemem na stoličke a na kúsok novinového papiera kreslím vlka. Až doma mu dám farbu jedného zo snov. Zožerie celé ráno. Sčervenie mu zdravý chrup. 

Varím si čaj. Zvlnený koberec trochu ofúkne studený pruh modrého rána. Na chvíľu vyvetrám. Vyzutá spustím nohy. Celé ťažké zľahka visia. Sedím na stole a hojdám dvoch papierových anjelov. Prvé okrídlené origami vypadlo zo skrine. Len kúsok od malého Toníka. Vyskočil zo sna a zavesil krídlo do vzduchu. Stúpol si na stoličku a pustil anjela prúdiť triedou, až padol kdesi medzi moje kolená. Zavesení do seba hojdáme sa. Toníka chytila múza. Vytiahol papiere a zinicioval skupinovú prácu. Po pätnástich minútach pribudlo niekoľko nových párov krídel. Vstalo zo zeme zo dvadsať nôh. Behajú, lietajú, pištia. Noc zmizla krátko pred pol ôsmou. Vysvetlím túto premenu čajovému vrecúšku a o podstatu bytia sa na chvíľu prestanem starať. Bijem nohou o zem. Zosypanú predstavu noci pod stolom zabíjam. 

Je osem. Stískam kľučku veľkej školskej brány a v megagolieri svojho vojensky zeleného smutného kabáta skrývam miniúsmev. Dobré ráno, mesto!

Bude to pekný deň.