Pondelkový vlk

Miznem v šikmej uličke. Tmavomodré ráno šepká oknám akési nezmysly. Dokončuje sny. Brieždenie. Prvé budíky. Dobro nízkych hmiel tíško kráča za mnou a topíme spolu utópiu dokonalého dňa. Slnko ani v náznaku. Pridám sa k bezfarebnosti sveta svojou všednosťou. Zavriem ju do sivého kabáta, obtočím šálom a strčím termohrnček do vrecka. Natiahnem krok. Meškám. Túto jeseň už tretí raz. Hodím to za hlavu a usmejem sa. Vyvenčený pes prebehne ceste cez rozum. Prvý život ušiel spod kolies áut v rade pod sebou. Ten druhý ujde spoza mňa. Zľaknem sa. Tmavosivá doga zašumí. Vykríknem. Vyšteknem. Vyskočím. Rozosmejem sa. Preskočím očúranú paletu na rohu a zabočím. Ešte trochu vyľakaná zapijem ráno horúcim dúškom kávy. Ponorím znovu hrnček do vrecka. Len pár krokov od práce zhasne prvá pouličná lampa. Šedo sa škerím svetu do tváre bez spomienky na zubnú kefku. Dnes zabudnutá ranná rutina prúdi dračí dych.  v rýchlosti cestou do práce šliapnem do hovna. Zmätená z mäkkosti chodníka doplním údaj o druhú nohu. "Konečne!" Vykríknem a všetky zúfalstvá rána sa stratia v novej hmle. Utieram tým svojim nohám zadok.

Ranná družina v škole združuje rozospaté deti skoropracujúcich rodičov. Posejú podlahu mľandravými telíčkami a ako malé paplóny sa ešte na chvíľu stratia v tme. Svietim len zľahka, aby tie ľudské lampy v radosti dospali noc. Opreté o aktovky odriekavajú svoje prerušené sny. Ja zatiaľ driemem na stoličke a na kúsok novinového papiera kreslím vlka. Až doma mu dám farbu jedného zo snov. Zožerie celé ráno. Sčervenie mu zdravý chrup. 

Varím si čaj. Zvlnený koberec trochu ofúkne studený pruh modrého rána. Na chvíľu vyvetrám. Vyzutá spustím nohy. Celé ťažké zľahka visia. Sedím na stole a hojdám dvoch papierových anjelov. Prvé okrídlené origami vypadlo zo skrine. Len kúsok od malého Toníka. Vyskočil zo sna a zavesil krídlo do vzduchu. Stúpol si na stoličku a pustil anjela prúdiť triedou, až padol kdesi medzi moje kolená. Zavesení do seba hojdáme sa. Toníka chytila múza. Vytiahol papiere a zinicioval skupinovú prácu. Po pätnástich minútach pribudlo niekoľko nových párov krídel. Vstalo zo zeme zo dvadsať nôh. Behajú, lietajú, pištia. Noc zmizla krátko pred pol ôsmou. Vysvetlím túto premenu čajovému vrecúšku a o podstatu bytia sa na chvíľu prestanem starať. Bijem nohou o zem. Zosypanú predstavu noci pod stolom zabíjam. 

Je osem. Stískam kľučku veľkej školskej brány a v megagolieri svojho vojensky zeleného smutného kabáta skrývam miniúsmev. Dobré ráno, mesto!

Bude to pekný deň.