Už zajtra. Že je december

Z rúry sa na mňa usmieva zlatohnedý banánový chlieb. Ubehla ďalšia hodina a ja som sa nepohla zo stoličky pri okne. Sivo je. Vonku i v duši. Škriatkovia farieb kamsi zutekali a nechali mi len bezfarebný svet. Na chvíľu budem bez žltých, tyrkysových, červených akvarelových vaničiek, bez láskavých štetcov v ruke. 

Za počítačom sedím nemá, zatiaľ čo v bruchu spievajúc začínam polievať mliekom sladké banánové kúsky. Tvorím z nich malé plastiky. Tuším čosi. Už.

Veľa som toho nahovorila, tak málo skutočne povedala. Tento rok si zase raz začal zúfať. Trúfalo zúfam s ním. Predsavzatia z jeho začiatku stratili tvar a zmizli v malých obláčikoch. Tam, do sveta nesplnených snov, kde neexistuje rámcovanie Silvestrom a Novým rokom. Kde proste ideš a už sa nevrátiš. Ciest odtiaľ mnoho, ale dôvodov zostať ešte viac. Pohodlie človeka málo rebelského. Pohodí množstvá vlastných nápadov do kúta. Do škatuľe uzavretých slov. 

Stovky strán popísaných dní. Myslím na ne. Na tie rána s vyčistenou dušou. So vstávaním o hodinu skôr. S perom v ruke. S uchom na okne. S múzou v oku. Zastrčené pod knihovníčkou zakričali dnes. 

Mesiace sa do nečasových mimozemí  ženú a ja v tej rýchlosti narážam na opakujúci sa pocit, že za mnou akosi nič nezostáva. Že to chce zmenu. Že by to chcelo od všetkého preč. Že to chce k sebe "blíž". 

Posledné novembrové dvere zavrieme dnes o polnoci a ráno už budeme stískať kľučku decembru. Noci sa pretiahnu. Periny zväčšia svoj objem. Rána sa stiahnu ešte hlbšie do čarovnej atmosféry zamodreného šera a dajú šancu prežiť deň kratšie a uspať celú tú dlhú noc. Utiahnuť to takto až do Vianoc.  

Po večeroch čítam denníky Virginie W. Vyberám vety, kráčam do jej slov. V myšlienkach geniálnej ženy nachádzam svoje malé ja. Kdesi tam som už bola. Kdesi tu ešte som. 

Vyťahujem spod kníh tie svoje výlevy. Tie ranné ospalé reči. Večery nedoriešené. Vyčistené my. Trochu pochabé ja. A na vrchu nechám ležať jeden nedokončený bodkovaný sen. Tam začnem odznova. Už zajtra, že je december. Že nebudem dlhšie čakať. Že budem dávno nová na ten Nový rok. Vstať o siedmej a zažať nočnú lampu, prikryť sa dekou, do sivých rán vpísať farieb pár. Dostať sa zo seba, ostať sebe verná. 

Už zajtra. Že je december.