Otvoriť, zavrieť, ísť

Rozruch v nočnej košeli. Vyzliekam hromadu látky zo seba. Posteľná póza snov, podperinová celá. Neznesiem spánok v dlhom rukáve. Potrebujem dýchať. Tielková schovám pod nadýchané teplo obe ruky a nechávam nad hladinou periny trčať len nos a oči. Na gauči leží neposkladané sústo. Hromada tričiek. Hromada slov. Otvorený zošit a v ňom nedopísaná veta: "Vonku prestalo mrznúť..."

Je krátko po tretej popoludní. Nedeľa plná snov, budíček temer na poludnie, lenivé vysedávanie pri počítači o hodinu nato prechádzka dolu ulicou. Sú dve. Stojím na Václaváku a pred sebou mám vidinu "ľahkých" raňajok. Obľúbené šišky od mamy nahrádzajú ukrutne návykoví páni Mark a Spencer. Na ich pečení nenáročne ulietam zopár víkendov. Rozmrazená, dopečená. Oslepená príjemne kyslým džemom (si) sadám na gauč. Nohy mám pred sebou. 

Zostávam chvíľu nezmenená. Obutá, s čapicou na hlave, kabátová. Už viem, že znovu pôjdem von. Vysunúť hlavu z okna. Vyskočiť na chodník celá. Namiesto toho len mĺkvo sedím a na kolene si kladám papierový strom. Pokrčený skončí pod stolom. Dnes bez šance na korunu. 

Dopísala som vetu. A po nej celý ďalší zošit trojstránkových rán. Tých výpovedí noci. Tých prvých nádychov dňa. A dochádza mi to. Už nie je viac nezmyselné takto do vetra snívať. Čítam si vlastné ja. Byť. Stať sa. Nechať tak. Nenechať. A zase naopak. Nazerám celá. Len tak, nečakane, úplne, do seba.

Je večer pondelkový. Svrbí ma celé telo. Akási alergia. Doškriabem sa. Do rána budem, a to som si istá, plná krvavých rán. Skrz opar zeleného čaju a vysychajúcich akrylových farieb preráža nová vôňa. Spomienka červená. Už temer studená. Sivá. Lyonské dni sa zmenšili a temer stratené sa napokon uchytili medzi prstami. Zubaté slnko z fotky poslednej vysypalo sa. Zľahka poprášilo moju poslednú minuloročnú spomienku. Z ďalšej cesty som doma... 

V Prahe nájdená. Vybrala som si ju a začala v nej žiť svoj dávny sen. Jeho krehké steny sa zrútili trochu prirýchlo a dnes vidím len jeden zjav. Seba s túžbou žiť. Sny rozbité nie sú nikdy ľahkým sústom. Posledné uletelo. Zostalo po ňom už iba sivé pierko pod vankúšom. Tým opusteným. Tam ďaleko. Hneď vedľa mňa. 

Je skoré ráno. Bloky naproti oblialo žlté slnko, obloha vymodrila sa. Nový deň. Sneh vcucla zem, biela zmizla, sivá zas v Prahe zvíťazí.  Čas pre moje škriatkovské, modro-zelené vychodené topánky. Také na vyhodenie. Ja si ich však nedám. Ešte nie. 

V okne jediný vták. Ten novinový od mojich ateliérových detí. Niet sa čoho báť. Trepoty krídel každý vzdych prehluší. 

Som na konci ďalšieho dňa. Na konci textu azda tiež. Ruky mám ťažké ako tá večná polhodina, keď čakáte na ďalší autobus. Hlava v dlani, v tej druhej temer dočítaná kniha. Už celý týžden mi padá sánka. Unavená zo zimy za oknom. Unavená z krátkych nocí. Keď sa kontrasty bielej zeme a tmavomodrej oblohy vsypú do jednej petrolejovo-zelenej zmesi, stratím zmysel pre staré dobré farby. Tie jesenné. A ja v tej chvíli vzdušnou sivou chmárou pretriem celý ten tmavý svet.

Odtlačok malého zápisníka na tvári dokazuje nečakaný spánok. Zápisky knižné zostali zase raz pod paplónom. Kniha opretá v rohu postele o stenu, hlava vankúšová. Malá, stratená ceruzka zapichnutá v matraci ticho čaká... Vstanem, ešte pred polnocou dočítam. 

Milujem to, keď večer zaspím s dočítanou knihou a raňajkujem už pri ďalšej story. Zajtra zas otvorím nový knižný príbeh, aby som do víkendu vkročila tak správne literárne načatá. Príbehy sa vlejú do seba, rozjasní sa, a ja budem vedieť, že som uzavrela i otvorila (zároveň) v sebe ďalší svet.

Na brehoch dvoch riek lyonili sme

Ťahači kufríkov robia hrmot na chodníku pred nami. Vyčnievame. Ticho nesieme svojich sedem kíl zavesených na sebe. Sme na letisku. Temer dvojhodinové vyčkávanie na lietadlo. Odbavení, vytlačení, s dokladmi tesne pri srdci. Chvenie vrcholí. Vzrušenie z ďalšej cesty rastie. Myslím na Malého princa. Na Exupéryho a jeho rodný Lyon. Či tie jeho stopy okolo vlastného domu v megameste vôbec nájdeme. 

Sme tu. A nie sme v tom sami. Toto je územie ľudí. Už viem, čo znamená byť v dave a predsa byť viditeľná. Stačí farebná sukňa, červené ponožky v balerínkach a žltá čiapka. 

Mesto na dvoch riekach. Po pár dňoch strácame prehľad, či sme na brehu Rhône alebo tej druhej krásky. Saône. Ono je to napokon vlastne jedno. Vieux Lyon, staré mesto, čarovné, kamenné, stredoveké, ktoré si jednu nohu máča v rieke Saône a druhou sa opiera o vrch Fourviére. V krehkých balerínkach cítim každý kameň okrúhlej dlažby, nevzdávam to však, unesená výhľadmi a pohľadmi hladkám foťákom každé dvere, stenu, okno. Za ťažkými starými kľučkami občas nové poznanie drieme. Od radosti poskočíme, keď nájdeme dvere pootvorené. Mnohokrát totiž vedú do tajomných tmavých podchodov, čo odhaľujú svet prastarých nádvorí, skrytých pasáží, miest, čo svojou nadčasovou krásou a popísanými rokmi prezrádzajú, že byť starým je nádherné.

Silvester na námestí pod ruským kolesom. Po polnoci žiadne ožiarujúce nebá, žiadne hlučné ohňostroje, len solidárne polohlasné pískanie a trúbenie áut. Tento rok sa myslí na Paríž. Tento rok bol môj prvý bezohňostrojový. A som za to vďačná. Taký silvestrovský pokoj by som si snáď nikde nedopriala. Možno tak v džungli mimo civilizácie.  

Novoročné ticho pri rieke. Také to pokojné ráno piatkové. Keď mládež spí po minulonočných záťahoch, nikto nemá dôvod kamsi chodiť, len jednoducho byť. Doma, v okne, na brehu. Na cestách temer žiadne autá. Na lavičkách dvojice, čo pozorujú hladinu, spomalený pohyb v nej. Myslíme na to, aké úžasné je občas v reštaurácii zjesť tie ich božské sústa, vypiť dobré víno, kávu, koláč, nedojesť, len akosi načať ten svoj gurmánsky sen. 

Strácame sa v tej sivej samote. Sme po výdatnom obede v ďalšom Bouchone. Tackáme sa tu pomaly, vyvaľujeme napchaté bruchá. Svet sa zastavil. Je čas postáť tiež. Spočítať živé duše dokážem letmým pohľadom. Len sem-tam aktívni bežci vytriasajú zo seba vianočné dobroty, neviditeľné kilá, len kde-tu tvor blúdivý, skupinka mladých na nábreží Saône, farebné kačky na hladine, bezfarebné biele labute, ktoré kŕmi stará pani v klobúku. Mesto dnes také iné, magické, mlčanlivé, temer bez turistov. A tu zrazu my dvaja výletní, túlaví...

Posledné vstávanie. Izba hrejivá, noc krátka. Cesta na letisko v rozpršanom ráne. Sedíme na kovových stoličkách. Náš dlhý štíhly okrídlený Hop! už za oknami čaká. Päťdesiat hláv okolo. Všetky sklonené. Štyridsaťtri mobilov, notebookov a tabletov fičí naplno. Ostatní spia. Len ja si kreslím ten (tak málo) virtuálny svet a myslím na to, ako sme nenašli Exupéryho dom. Zato ulice s jeho menom dve. Aj o tom sú výlety bez veľkých príprav. Čakanie dlhým oblúkom skráti únava. Spím naoko tiež. Nepoddám sa však. Vydržím ešte. Je to len malá chvíľa, kým doletím domov a nájdem spánok vo vlastnej posteli...

Kde už nestačia slová, kde človek dôjde k momentu, že uviazne vo vlastnej prázdnej výpovedi, pustí do sveta fotky. Módny jazyk dneška.

Prajem Vám, milí, šťastie a radostné kroky v tej dvetisícšestnástke. Nech sú vody tiché, pokojné a zem okolo tak vzrušivo ľudsky búrlivá a plná emócií.