Rozruch v nočnej košeli. Vyzliekam hromadu látky zo seba. Posteľná póza snov, podperinová celá. Neznesiem spánok v dlhom rukáve. Potrebujem dýchať. Tielková schovám pod nadýchané teplo obe ruky a nechávam nad hladinou periny trčať len nos a oči. Na gauči leží neposkladané sústo. Hromada tričiek. Hromada slov. Otvorený zošit a v ňom nedopísaná veta: "Vonku prestalo mrznúť..."
Je krátko po tretej popoludní. Nedeľa plná snov, budíček temer na poludnie, lenivé vysedávanie pri počítači o hodinu nato prechádzka dolu ulicou. Sú dve. Stojím na Václaváku a pred sebou mám vidinu "ľahkých" raňajok. Obľúbené šišky od mamy nahrádzajú ukrutne návykoví páni Mark a Spencer. Na ich pečení nenáročne ulietam zopár víkendov. Rozmrazená, dopečená. Oslepená príjemne kyslým džemom (si) sadám na gauč. Nohy mám pred sebou.
Zostávam chvíľu nezmenená. Obutá, s čapicou na hlave, kabátová. Už viem, že znovu pôjdem von. Vysunúť hlavu z okna. Vyskočiť na chodník celá. Namiesto toho len mĺkvo sedím a na kolene si kladám papierový strom. Pokrčený skončí pod stolom. Dnes bez šance na korunu.
Dopísala som vetu. A po nej celý ďalší zošit trojstránkových rán. Tých výpovedí noci. Tých prvých nádychov dňa. A dochádza mi to. Už nie je viac nezmyselné takto do vetra snívať. Čítam si vlastné ja. Byť. Stať sa. Nechať tak. Nenechať. A zase naopak. Nazerám celá. Len tak, nečakane, úplne, do seba.
Je večer pondelkový. Svrbí ma celé telo. Akási alergia. Doškriabem sa. Do rána budem, a to som si istá, plná krvavých rán. Skrz opar zeleného čaju a vysychajúcich akrylových farieb preráža nová vôňa. Spomienka červená. Už temer studená. Sivá. Lyonské dni sa zmenšili a temer stratené sa napokon uchytili medzi prstami. Zubaté slnko z fotky poslednej vysypalo sa. Zľahka poprášilo moju poslednú minuloročnú spomienku. Z ďalšej cesty som doma...
V Prahe nájdená. Vybrala som si ju a začala v nej žiť svoj dávny sen. Jeho krehké steny sa zrútili trochu prirýchlo a dnes vidím len jeden zjav. Seba s túžbou žiť. Sny rozbité nie sú nikdy ľahkým sústom. Posledné uletelo. Zostalo po ňom už iba sivé pierko pod vankúšom. Tým opusteným. Tam ďaleko. Hneď vedľa mňa.
Je skoré ráno. Bloky naproti oblialo žlté slnko, obloha vymodrila sa. Nový deň. Sneh vcucla zem, biela zmizla, sivá zas v Prahe zvíťazí. Čas pre moje škriatkovské, modro-zelené vychodené topánky. Také na vyhodenie. Ja si ich však nedám. Ešte nie.
V okne jediný vták. Ten novinový od mojich ateliérových detí. Niet sa čoho báť. Trepoty krídel každý vzdych prehluší.
Som na konci ďalšieho dňa. Na konci textu azda tiež. Ruky mám ťažké ako tá večná polhodina, keď čakáte na ďalší autobus. Hlava v dlani, v tej druhej temer dočítaná kniha. Už celý týžden mi padá sánka. Unavená zo zimy za oknom. Unavená z krátkych nocí. Keď sa kontrasty bielej zeme a tmavomodrej oblohy vsypú do jednej petrolejovo-zelenej zmesi, stratím zmysel pre staré dobré farby. Tie jesenné. A ja v tej chvíli vzdušnou sivou chmárou pretriem celý ten tmavý svet.
Odtlačok malého zápisníka na tvári dokazuje nečakaný spánok. Zápisky knižné zostali zase raz pod paplónom. Kniha opretá v rohu postele o stenu, hlava vankúšová. Malá, stratená ceruzka zapichnutá v matraci ticho čaká... Vstanem, ešte pred polnocou dočítam.
Milujem to, keď večer zaspím s dočítanou knihou a raňajkujem už pri ďalšej story. Zajtra zas otvorím nový knižný príbeh, aby som do víkendu vkročila tak správne literárne načatá. Príbehy sa vlejú do seba, rozjasní sa, a ja budem vedieť, že som uzavrela i otvorila (zároveň) v sebe ďalší svet.
pekné...:D
OdpovedaťOdstrániť