Strachy

Smutný biely park nad mestom. Moje okno. Opustená záhrada v prázdnych kvetináčoch. Len dva(nezničiteľné) kaktusy pusy otvárajú:

"Prežili sme ďalšiu zimu na okne. Tuto, v byte bez kúrenia. U teba, ty duša kvetmi nepestovaná".

Nepočúvam ich. Je to len ničím neohraničený málo badateľný zvuk. Ukrutne tichá rana. Letí spomalene popri mne, čosi nenápadne šepká. Nahnem sa k nej, keď tu zrazu náhle uhne. Slnečná teplá jarná zástava. Nad domom naproti zľahka povieva. Ťahá ma von.

Vyšla som. Včera i dnes v rovnakom čase s tým, že tam strávim celé popoludnie, že budem blúdiť po uličkách, po ešte neobjavených parkoch, ďalekých kútoch rozsiahlej Prahy. Dopadlo to oba razy rovnako. Neubehli ani dve hodiny a ja som už zas sedela doma. Doľahli na mňa strachy. Nepokoj mi nechty obhrýzal. Sú také dni. Sú i také noci. A rána, keď sa človeku nechce z postele, pretože je každá noha ľavá.

Dnes taká som.

Kým svet čiernobielo zhynie v sivej tme, zazriem to svoje tyrkysové ráno. Tam za obzorom noci.

Môj dedo mal kone, no ja som sa ich od istého momentu bála. Ten moment si nepamätám, no môj prvý strach dodnes trvá. Prirástol ku mne, pripojil iné strachy.

Ešte som celá, ešte sa chvíľu nerozsypem. A potom to príde.

Prežiari ma. Jediné slnko dňa, polievka mrkvová...

Sú také dni, keď ako duch priesvitná sedím na vymyslenom útese a noha, tá ľavá, nie a nie pokoriť hladinu.

Sú také dni,keď tvorba napovie viac než všetky (prázdne) slová...

https://www.youtube.com/watch?v=XaSVkb_XLt4