štvrtok 28. júla 2016

Bonjour, Corsica, arrivederci, Pisa!

Po Pise prišla Korzika. Osemdňová sprievodkyňa krásou, pulzujúca, premenlivá, neskrotená, voňavá, pyšná, a predsa tak málo plytká, uzavretá, ale i otvorená, v celej svojej šírke nádherná. Vo výškach divoká, vo vnútri neskazená. Každé ráno za oknom čakala neobjavená ako čerstvé mlieko v chladničke. 

Pred Korzikou tu bola Pisa ako ten najlepší úvod do krásy. Predzvesť inej nádhery. Uvádzačka. Motivácia. Bola neopísateľná ako koncert starých kultúr, architektúr, tradičných vôní, farieb, chutí, skvelej zmrzliny a kávy, ktorá dokáže zastaviť čas. Dlhé boli chvíle náhľadov do ulíc, pomalí zase Pisania na bicykloch, skvostne biela pokrivená veža, pobláznení turisti do tej jej nahnutosti. Na šikmých plochách stiahnete so sebou davy. Jasná vec. Človek by sa mal niekedy pozerať sám a rovno pred seba...




















































Už len dopiť to bezodné espresso so zasnívanými pohľadmi do ulice plnej farebností a vlakom sa priblížiť k livornskému prístavu, k plávajúcej bytovke, čo za noc premiestni celé naše bytie na ostrov snov. 



Je ráno, v hlavách nám ešte hučí ten chladný klimatizovaný makropriestor, ale duše už horia. Živý svet, ten vzdialený reliéf je na dosah. Dotknúť sa pevnej zeme sa nám zachcelo. Sme tu. "Tam" zostáva noci minulej... Deväťhodinová plavba uzatvára nekonečné tmavomodré diaľky a ponúka farebné domčeky v prístave. Ako pastelky v rade stoja nemenné. Čím bližšie sme, tým pestrejšie tóny ostrovného sveta očami oblizujeme. Nočná cesta sa nám vzďaluje. Tá denná je pred nami. 

























V Porto Vecchiu sme mali veľké oči a nohy odvážne. Cez zdanlivo malý kopec sa vyberáme k pláži. Ubytovanie až večer a do večera času dosť. Netušili sme to nekonečno. Záchrana brzdiacej dodávky jednej francúzskej rodiny prišla práve včas. Mesié si nás naložil do kufra a odviezol na najkrajšie miesto, na miesto, ktoré sme tak veľmi potrebovali. Pláž Palombaggia je hotový raj. Kúpanie, oddych podstromový. A Zuzka ako exotka s kufríkom kolieskovým zaboreným v piesku. Zjavili sme sa tu a to nám zostane. Slovenským zjavením budeme ešte niekoľko ráz. 






























Deň tretí bol dňom bonifáciovým. Mesto na južnom cípe Korziky ponúka výhľady, náhľady, pohľady. Stojac pod hradbami ešte netušíme, že za múrmi čupí mestečko. Vysoko na skale hradbami zobjímané. Výjav bez slov. 
Vidíte v niekoľkých momentoch toľko inšpirácií... Neďalekú Sardíniu, tie najkrajšie farby mora a skál, cesty kopcovité, zažívate únavu, atmosféru úzkych prastarých uličiek, dáte sa na cestu po šialených stoosemdesiatich siedmich schodoch Kráľa aragónskeho a kým vydýchnete posledný vzduch z Bonifácia, všetky tie inšpirácie v jediný dokonalý obraz splynú. Nádherne tyrkysový splnený sen. 





































































































Opúšťame Porto Vecchio a ideme autobusom na západ. Krajina sa dvíha, zem akoby sa zbláznila, z palacinky nevýraznej klíčia teraz čoraz vypuklejšie bubliny, reliéf sa dramaticky člení, do výšok sa dvíha, hory bujnejú. Míňame krásne Sarténe, zhluk domčekov ukrytý vysoko za kopcami, striedajú sa nádherné scenérie, serpentíny vedúce k dedinke Piana a v závere skalnatý skvost Calanques s cieľom našej cesty v zálive Porto. V hotelovej izbe, kde odhrnutie závesu predstaví to najkrajšie divadlo. Výhľad na skalnatú horu, čo vyráža dych. Sme uprostred divokej zelenej maľby. Náznaky blízkeho mora zatiaľ žiadne. Prvá cesta za vodou mnohé odhalí. More je blízko. Hory ešte viac. Priestor, kde má letné teplo nový rozmer, ponúka bonus jedinečný. Vôňu eukalyptovej aleje, čo lemuje chodník k pláži. 
































Je skoré ráno. Našu horu už hladí prebudené slnko, turisti však ešte spia. Čas pre nás, ideme do kopcov. Pešo nad Porto, cestou nahnutou k horám, do ospalej dediny Ota. Posilňujeme sa černicami, cukor zvyšuje výkon a výkon vedie k cieľu. Zákruta s rodinnými hrobkami, už len niekoľko stoviek metrov a sme tam. Cítim sa ako v príbehu Moraviovej Horalky. Mĺkve kamenné domy sa spomalene stáčajú do zaprášeného skalnatého kopca. Vítajú nás tunajšie rituály rána, vysedávajúci domáci pred dverami, túlavý pes i miestna, večne sa preťahujúca mačka. Za okenicami tma. Kostol studený. V zákrute pri autobusovej zastávke osviežujúca voda z prameňa. Čas obeda. Vybalíme svoje spotené sendviče, už trochu otrasené jablká, napustíme vodu do fliaš prázdnych. Bola to cesta ďaleká, späť pôjdeme autobusom. 



































Poludňajšie slnko nás vženie medzi stromy. Výhľady nekonečné zelené, kopec prekrýva kopec a uprostred nich, v doline sa trblieta tenký pohyblivý strieborný pás. Neďaleká rieka, suchom na potok zmenená. Náš dnešný kúpací cieľ. Príjemné je osvieženie v korytách, vo vaniach medzi vyhladenými skalami. Spoznávame nepoznané zase raz. Tam za olivovými sadmi, v kolíske rozhojdaného lesa.





















































Večer komorne, balkónovo oslávime Daniela. Korzickými dobrotami, zrelým syrom, bagetou, domácim pivom, paštétami a figovým džemom. Pred nami je posledný deň v Porte. Cesta loďou a najkrajšie obrazárne prírody, skaly Calanques a Scandola so zástávkou v rybárskej dedine Girolata. Cesta autom k nej nevedie, tam musíte pešo alebo po vode. A že tam musíte, je vec jasná. Kravy na pláži, zastavený čas. Sto podôb ticha, vidiecka prímorská idylka skazená ľahkými ťahmi komerčného sveta turistov. No predsa sa tu ešte dá kdečo krásne objaviť. 













A na konci prišiel dážď. Posledná noc v búrke, dusno v hotelovej izbe a ranná zelená s novou vôňou. Vôňou dažďa a vôňou odchodu. Trochu nostalgický, ale i tak nádherný obraz "konca"!

Osem dní na Korziku nestačí. Budem sa musieť vrátiť, nenechať ju tak, nepoznané doobjavovať. Za krásou sa totiž vždy oplatí otočiť.