Pretože čajky more navodia

Prvé pondelkové ráno bez rozospatej chôdze do práce. Prvé vyspávanie. 5.45 je dávno preč a ja sa prenášam cez skoré vstávanie. Otáčam hlavu na druhú stranu, aby som našla v najtemnejšou rohu izby ešte aspoň kúsok tmy. Tlačím zatvorené oči do kŕčovitého fejsu, mrštím tvár, ale tmy nikde. Vymenili mi okno. Nemám záves, roletu, nič. Zo svojej lietajúcej postele vidím do prázdnej ulice, počítam venčiacich sa psov, parkujúce autá, vzdušný balón v diaľke, redaktorov za oknami naproti. Pomaly zapínajú počítače v tých svojich akváriách a popíjajú rannú kávu. Po chvíli už sedím pri svojom nadýchanom okne a popíjam s nimi. 

Dýcham čerstvý vzduch. Taký čerstvý, aký len vycentrovaná Praha môže ponúknuť. Dojedám svoj prvý brokolicový quiche, nepodarený, nedochutený, málo slaný, so suchým zaprášeným spodkom. Brokolica ten nepodarok zľahka zachraňuje. Zelená, zdravá. O čosi menej zdravou smotanou a parmazánom obalená. Zázvorový čaj zvlažuje tú atmosféru sucha a ja smejem svojej ďalšej skúsenosti. Zase raz to "napoprvé" nevyšlo podľa mojich predstáv. Lámem sa. Francúzsky šmrnc o chvíľu zapijem ekvádorskou kávou. 

Červená konvička piští, káva v nej bublá, syčí, trasie sa. Preruším chvíľu v okne, pohnem sa a už aj vypínam sporák, zalievam prvý čierny sen mliekom bieleným a pomaly, opatrne pijem dúšok za dúškom. Ešte trochu horúci, už trochu znesiteľný. 

Z prachu zabudnutia vyťahujem spomienku darčekovú. Milá Doris, to je tá šálka z útrob mojich učiteľsko-stredoškolských čias. Ten kúsok starého v mojom starom byte. Ten svieži kvietok maľovaný nechávam vyniknúť pod každou kvapkou čiernej kávy. Spomienková som. Dnes. Pretože je prvé ráno mojich pražských prázdnin. 

Vypínam hudbu. Ten zvláštny spev vtákov za oknami zaujme ma. Drobné opravy budov a vrava robotníkov v diaľke trochu narúšajú ten pokojný vtáčí pidizvuk. Tu kdesi blízko je. Ten pocit mora s čajkami poruke. Všetko na dosah. Antény striech obsadili vodní spevavci. Vlhký vzduch, šum tečúcej vody v splachovači. Dokonalý zvukový záznam v priamom prenose. Zostávam jeho súčasťou ešte chvíľu. Nepohnutá v prvý deň prázdninovej dovolenky. 

Prajem Vám svieže leto plné drobne krásnych detailov, milí!

Pár zachmúrených krás a všetky pražské slnká

Vyľudnená pražská nedeľa sa zrána ukrýva v stonajúcej, k zemi naklonenej aleji. Tajomstvá vtáčat začínajú ďaleko. Končia však nad našimi hlavami, v tieňoch vysokých striech. Netušíme ich, mĺkvo sa staráme len o tie svoje. 

Tiché ticho v stromoch. Len smútky noci sa nad hlavami nesú. Blúznia ako desiatky hladných partizánov v zalesnených diaľkach. V páľave slnka trpia. Smejú sa. Stratení sú. Očisty sa im zachcelo. Prosté jedlo, hlt, dva, dúšok vody, rozviazaný dážď. Nikde však ani živej duše. Ulica rušivá, prázdna, ustaraná. Jej dokonalý obraz si len predstavujem, sústredenie kazí kolóna zaparkovaných áut. Dvojitá. Jedna naľavo, druhá napravo. Vyhasnuté stroje mŕtvo stoja naproti sebe a čakajú na nový štart. Už ráno vyrazia zaprášiť parkoviská pražských officov. 

Kým večer (v)padne do nastavenej dlane prvá zúrivá dažďová kvapka, zažijem krásny deň. Slnečný, zelený, kvetový, objavný, dotykový. Medzi popísanými múrmi, medzi hradbami. Staropražský. Novomestský. S tmavosivou hlasnou bodkou na záver. Až búrka zmyje z tváre všetky tie doterajšie slnká a nastaví prázdnu plochu novému dňu, ja (d)opíšem krátky príbeh spomienky dlhej, vlasovej...

Zatvorím časopis a stanem sa...

05:40

Akási nesmelá pozdná jar. Nesmelo sa učím španielsky, nesmelo hľadím na tú sivú tvár oblohy. S presvitnými kruhmi pod očami občas slnečne zažmurká, ale inak sú tie jej snahy absolútne márne. Totálne mŕtvo tu. Na strechách rastú zabudnuté tenké stromy, vietor nimi kmáše sem a tam. Pod oknami ofisov naproti postávajú vrátnici a zohrievajú si pusy lacnou kávou z automatu a dlhou bielou cigaretou. Pauzu si predlžujú stieraním kvapiek zo zaslzených okien.  Vyzúvaním z topánok oblepených rozmočenými lupienkami kvetov. 

08:00

Dnešné chladné ráno príjemne prekvapilo. O šiestej som už cupitala pred domom, aby mi neušla tá najkrajšia chvíľa dňa. Stála som tam s pocitom zmeny, vedela som, že zabočím inam, než zvyčajne. Že budú moje málo svižné kroky po vydláždenom chodníku ľahké ako preskoky z lekna na lekno. Že budem dnes kráľovnou rybníka. Ten pocit mokrých nôh vystrájal v hlave, až kým som ho nezachytila na drobnom obrázku. Vystrája ďalej, avšak už mimo mňa. 

Pondelkové začiatky. Po rannej službe vyznávam krásu tohto dňa. Zastavím sa v trafike, kúpim si časopis, ktorý som ešte pred mesiacom ani nepoznala. Tvorivý Amos. Nahliadnem a predstavím si seba ako cudziu slečnu, čo ju práve ktosi tvorivo zasiahol. Rozhovor s kreatívnou dušou. Rozhovor so mnou. Čítam si ho znovu, prechádzam vety, rozmýšľam, čo by som dnes povedala inak. Je to tam. Kus môjho ja je navždy dané papieru a aspoň na chvíľu komusi ponúka radosť, "poznanie", inšpiráciu, náhľad do cudzích snov. Čítam si. Čítam sa. Prvý raz takto teším svoje ego.

10:00

Užívam (si) prvé šálky domácej kávy. Užívam červenú mokka konvičku, biele mlieko, raňajkový šalát s vajíčkom a vznášam sa medzi vlastné voňavé sny. Dnes inak vyfarbili sa. Sú žlté a žiarivé, i keď je slnko ukryté v sivých mrakoch, i keď sú tridsiatky posledných dní zahladené príjemným jarným vánkom bez topánok naboso. V dlhých rukávoch trochu zahaľujem svoje obnažené sny. Zatvorím časopis a stanem sa...