Šípkové fľaky v snehu

Také prosté ráno. Hlava stále mimo tela, len zvyšok môjho ja už stojí na špičkách. Vykročím.

Vysypať smeti, dýchnuť trochu rozospatej zelenej do sivého rána bez holubov, nakuknúť za koše, siahnuť po opustenej škatuli, pohladiť jej zaprášené uši a zohriať v izbe bez kúrenia. Nórska zima pod nepálskou dekou. Okolo kolien náznaky tepla. Stehná v pálivom ošiali stíska hrejivý laptop a na stolíku drieme nedopitý dávno studený zázvorový čaj. Oklamaná teplom vpadnem do sna. Zaspím a sníva sa mi o šípkach.

Krátko po druhej trčím na detskom ihrisku. Dýcham skrz vlnený šál mrazivo čerstvý vzduch, sťahujem čiapku pod uši a strkám do vrecák vráskavé šípky. Zasnežený kopec neďaleko školy čaruje.  Kým deťom bujnie v snehových bunkroch nálada, nachádzam v neďalekých kríkoch zátišie ticha. Tmavočervené plody ako zázraky prežívajú svoju prvú zimu. Mrznú, zohrievam ich v dlaniach. Jedna hrsť šípok je zachránená. Príroda odpustí.

Doma ma víta opustená škatuľa. Jediný miláčik. Dnes jediná “živá” bytosť. Vsypem do nej červené poklady a zatrasiem. Zostane prázdna. Otvorené dno rýchlo zalepím, štetcami pohladím jej ošúchané papierové steny a nechám uschnúť. Pustím sa do zberu šípok stratených v uzlíkoch červeného koberca. Len žiadnej z nich nevytlačiť nohou dušu z tela. Zozberané. Domaľované. Kým sa škatuľa na nové tajomstvá znovu rozdýcha,  v rúre podozrivo zhnedne moja večera.

Vetrám. Zo skrine vyťahujem starý - savom na druhý breh odpálený - rolák. Zozelenelo celé jeho nevýrazné kaki, keď zbadalo žiarivé šípky. Vyliezajú zo mňa červené nádeje. Vyliezam zo seba celá ja. Maľujem na vybielený kúsok trička šípkové príbehy a uťahaná ľahám do trávy. Do červeného koberca. 

Sen dosnívaný, voda vo fľaši zafarbená, len zošuverenosť zrelých šípok nemenná. Nechám ich ležať v náruči drobnej misky a seba zložím do perín… S novým snom o páre šípkových náušníc. 

V mojom meste

Je žltá skutočne farbou slnka? Dnes presvital jediný úzky slnečný pás na snaživo zamračenom nebi. Naľavo od žižkovskej veže ešte snežilo, napravo vládla sivá hmla plná stratených smutných striech. Stála som na najvyššom kopci nad olšanským cintorínom a sledovala dvojicu vtákov. Nepodľahli snehovej zime a vo vlastných rytmoch nachádzali nové podoby tepla. Tepla vo dvojici. 

Spriaznenosť duší dokáže v každom zásahu života nádherne hriať. Zdanlivo nedotknutí ochutnávame krásu, lásku, dotyk a silu vplyvu toho druhého. Na našich osamelostiach v kúte viac nezáleží, sedíme, chodíme, sme už jednoducho nadobro dvojicou. V sebe samých i pre iných. Naše dva nami hýbe. Naše dva nás rozvíja. Naše dva svieti na každé svoje jeden. Jeden sa dvomi násobí... Vtáci zmizli kdesi nad tmavými hrobmi a mne zostala pred očami čušať celá tá zimou rozochvená Praha. 

Prvý ťažký sneh. Mokré kolená uvrešťaných detí na ihrisku, studené červené nosy a skrehnuté prsty. Zasnežené špičky čižiem. Hľadám v snehu i tú svoju zimou pošťípanú špičku... Pohnem sa. Dnes smerom zo Žižkova na Vinohrady. Z mŕtvej zatuchnutej šedi do nekonečných rozvoňaných krás. Dve kráľovné navždy vedľa seba. Jedna žltá a noblesná, druhá s páchnucou čerstvou stopou ráno ovenčených krásavcov. Ich dôsledne slepých pánov, čo zásadne nezbierajú tie dennodenné monotónne rovnaké poklady svojich psov... Cesta do práce odo mňa vyžaduje pozornosť, nedopraje hlave kráčať v oblakoch. Dívať sa hore znamená stratiť všetky slnká tam dole. Pod čerstvo vyleštenými topánkami... 

Bývať. Žiť. Nájsť domov. Nájsť seba v ňom. Nechcieť už nikam inam. Len hojdať to svoje hľadajúce ja kdesi medzi ulicami vysokých starých vinohradských krások a chátrajúcim žižkovským pánom, čo dávno nechodí v smokingu.
 

Až budem odnekiaľ znovu utekať, verím, že vracať sa budem sem. Do milovanej Prahy. Toto je moje mesto a moje obrovské šťastie, pretože tu už druhý rok žijem svoj sen. Na pomedzí zdanlivo nespojiteľných neveľkých medzier veľkej pražskej minulosti.

Veľká nádhera!

Baroková fontána nad Rímom. Nádherný výhľad, duchovná hudba zboru žien, japonskí turisti v úžase a náhly kolaps. Telo neunesie obrovský zážitok duše. Premožené padá na zem. Ostrý strih, výkrik, farebné svetlá v tme.

Veľká nádhera. Paráda. Skvost. Dno. Barokový "načančaný" snobizmus. Uprostred hlučnej krásy tichý Rím a nad múrmi jeho spirituality hýrivá narodeninová noc plná vulgárnych figúrok. Terasa v rytmoch ohlušujúceho techna a tanca mestskej smotánky zdanlivo stíchne, keď sa na scéne zjaví Jepo. Šesťdesiatpäťročný spisovateľ, novinár v uhladenom obleku, s napomádovanými vlasmi,  s jasným ironickým úškrnom v nejasnom cigaretovom dyme. Kráľ všetkých svetákov.

Byt s terasou a výhľadom na koloseum. Úzkosť najslávnejších palácov, blízkosť centra, sláva, známosti, len tie nekonečná a tichá v duši. Skepsa a uštipačné reči. Večere s priateľmi, podpichovanie, úsmevy, tie večne smutné tváre (ne)živej rímskej smotánky, zhýralej a bez zmyslu. A uprostred nej on. Muž s neobyčajnou vnímavosťou, spisovateľ s temer zabudnutým jediným románom, ktorý v mladosti napísal. Novinár, znalec umenia, módy, ľudí z vyššej spoločnosti. On sám je vyššou spoločnosťou. Spoločne idú vyššie. Len akosi bez cieľa. Sú krásni, navoňaní, ligotaví, falošní, povrchní, no večne mladí. Trochu ich štípu nosy, troche sa trasú ruky.  Sú tým najkrajším vlakom Ríma, sú vlakom, čo nikam nedôjde.

Jepo žije v tej svojej strate, v dezilúzii, sám so svojou vnímavosťou, múdrosťou, iróniou, cynizmom. Uštipačne glosuje, nešetrí ani svojich priateľov, pričom si ale uvedomuje vlastnú rolu v tej hlučnej bezmedznosti a hemžení, ktorými opovrhuje, a bez ktorých nedokáže žiť. 

Film Veľká nádhera nie je ľahkým filmom, (nie) je filmom o ničom, je možno len trikom, ako v sebe objaviť/zatratiť krásu. Veľkú, nádhernú. S pozadím, v ktorom práve znejú anjelské hlasy a slnko hladí tiene toho nášho mesta...

Obrázky odtiaľto: http://www.aceshowbiz.com/movie/great_beauty_the/

Trailer cannovský tuto: http://www.youtube.com/watch?v=8lj0xPZruRc

Rezervuj si úsmev

Malé rodinné stretnutie. Brucho vedľa brucha, nohy v domácich šľapkách, na pätách starostlivo zašité ponožkové diery. Tesiláky zažehlené na puky, úzke sukne pod kolená. Biele košele, biele blúzky. V predsieni niekoľko igelitiek. Sme doma. Voňajú rezne, vonia víno. Míňa sa hlavne slivovica. Plnosť tiel v prepotených podpazušiach a ľahkosť výšok cholesterolových čísel hľadá rovnováhu v bohatej ponuke lákavých jedál, pijatiky. Lesklé temer navlas rovnaké modré oči, červené veľké nosy a mastné prsty v ústach. Aj uši už podozrivo horia. Len jeden fakt zaváňa nesmelosťou. Rezervované úsmevy sa ticho menia na opatrný chichot, aby z pusy neušla sebaistá vzácnosť z čerstvo zlepeného chrupu. Pri každom pohľade do zrkadla bolestná spomienka na môjho lakomého zubára. Malá uzdravenosť končí  pri prvom koláči. Pravom domácom. Kontrolovaná nekontrolovateľnosť tejto spločnosti vyťahuje zo mňa ďalšiu americkú spomienku na predsvadobný Bridal Shower. Na samotnú svadbu. Na moje otvorené ústa a tie veľké prekvapenia. Že je všetko ináč, než som si doma za dverami svojej izby predstavovala. A akosi sa v tejto chvíli začínam trochu pridivoko smiať.

Kto sa v tej vysmiatej zemi usmeje len tak zľahka, bez starostlivo premyslenej ukážky celého chrupu, je totálny outsajder. Tam ich snáď učia v škole doširoka sa usmievať, aj keď nohy práve trpiteľsky trčia v úzkych topánkach. Aj keď nie sú v každej topánke doma. Aj keď práve každý zub nie je starostlivo vyleštená dobrota. Žiadna rezervovanosť, čím väčšie zuby, tým výraznejší úsmev. Bez hanby. Každý (ne)prirodzene zahľadený do seba úplne s prirodzeným záujmom o ostatných presvedčivo vypúšťa na preteky dávky pochvál. Začína sa vytrvalostný beh fráz o tom, kto komu viac chýbal, kto koho radšej vidí a kto koho už najradšej nikdy neuvidí. Kto vyzerá úžasnejšie a kto ma lepšiu kabelku. Kto schudol za posledný mesiac viac a kto len investoval do sťahujúcich nohavičiek, a kto to tam tak nehanenbe zobe z tacky plnej zaprášených cookies.  Jasné, že tá stiahnutá do pevnej gumy. Ste na tej veľkej práty a viete, že bude ťažké odolávať. Čo jedlo, to dobrota. Čo človek, to láska. Každý každému chýbal, každý každého rád vidí a každý každého zas rád uvidí. Na ďalšej rodinnej párty. Zisťujem jedinú vec. Desiatky žien ma dnes uzreli prvý raz a už ma zbožňujú, obdivujú a rady ma zas uvidia. Chvália šaty, ktoré mi len pred týžňom poslala mama spoľahlivou slovenskou poštou a ktoré nepoznajú prívlastok „módne“ a vynosené balerínky, ktorým som nahodila šmrnc mašľami zo starých ponožiek. Žasnem, že tu práve ja pôsobím ako módny guru. Nenechám sa ale oklamať, len si ticho, so sebaobdivom užívam ten neopakovateľný pocit: Mňa dnes toľko ľudí miluje!

Všetky jedlá sú delicious, awesome, fabulous, absolutely fantastic, unbelievable, nikde na svete tak ľuďom nechutí ako tu. A samozrejme, nič na svete nechutí ako tu.  V zmysle najslávnejšej telívznej stanice Foodnetwork ochutnáme odvrátenú stranu nezdravého prístupu k životu. Po lososovom steaku a ľahkom listovo-hruškovo-orechovom šaláte budeme nahlas žasnúť. Pravá torta, čo zblízka uzrela maslo, čo jednou rukou zbierala vajcia a tou druhou kakaové bôby. Sladkosti oblepené lentilkami, zmrzliny, cukrové vaty. Rozprávkový svet. Som malým dievčatkom, čo opatrne ujedá z perníkovej chalúpky a som pri tom šťastná. Ostatní tiež. V jedinej minúte všetci zabudnú na fastúd. Metropolitnosť posypaná McDonaldovou big fat pýchou konečne padá na zadok. Nie je všetko priehľadne biele a tmavočierne jasné. Kým sa znovu nechám nachytať, dôjde mi, že každý predsudok raz čaká súd. 

Nechytaj ma za ruku, chyť ma radšej za srdce

Doma ma priateľ chytí za ruku a akosi to stačí. Tam sa dotýkajú srdcia. Človek v opatrnosti ujde vlastným citom a prilipne. Jediná spojitosť – sme Slovenky. Na začiatku odmeraná odovzdanosť každému nápadu, po chvíli nápaditá spriaznenosť. Priateľstvo v cudzine. Jediná záchrana, ako vydržať tú cestu rôznymi hĺbkami vlastnej duše, ako prežiť napätie, údery, každý problém.

Počúvam odvšadiaľ: Kým by som bol(a) doma? Tu zarobím, tam by som nemal(a) nič. Doma je nič. Doma sa hlučne pasú (ne)obmedzené ovce s tichou závisťou v očiach, každá prechádzka dedinou znamená nezmyselné otázky s puncom závisti, každý kontakt praje neprajným rečiam. Domov, miesto, po ktorom tam za oceánom odvážne, v návale emócií túžim, ktoré pre jeho obmedzenosti neznášam, pretože je to tam, kde si ľudia neprajú, kde si závidia aj prázdne škatule pred domom, a kde je černejšia pravda suseda tou najväčšou tmou, ktorú musím denne preskakovať.

Do seba zahľadený ďaleký Západ nám všetkým, na východ od Prahy vtisne do mäkkej prispôsobivej kože nálepku “Východoeurópan” a s tým sa vo svete bude treba pekne popasovať.

Robia za málo peňazí, ale robia dobre. Pretože pracovití Východoeurópania majú na Západe „prestreté stoly“. U nás doma zatiaľ panuje výrazné „pozor“, jak hlupy tatar tu zadarmo robic nebudzem. Zostanem doma na podpore. Mladosť presedená pri počítači a lenivé zlosti z toho, že si niet kde zarobiť. S nohami na stole a s pivom pri gauči sa na sociálnych sieťach nadáva na systém, na ľudí, rodinu, priateľov, na úrad práce. Pri piatej fľaši padne prvá ostrá nadávka, a potom už ide všetko akosi ľahko. Odvážne reči a nablýskané statusy. Len vlastná myšlienka žiadna. Triezvej hlave sa znovu ušla cesta za vodu. Ako to robí, že sa tam dostala? Musel dakto kdesi dakoho popichnúť. Veru, ľudia si pomáhajú. Pri dotyku ruky, pri chytaní za srdce.  Ešte stále áno.

Za vodou to človek zažíva bežne. Bez pomocí drobných, bez pomocí veľkých by som dnes nebola, kde som, by som nebola, kde nie som, by som možno vôbec nebola. Bez rečí, bez očakávaní okázalých vďák. Len tak, lebo sa pomáhalo mne, pomáhať budem i ja.  Neisté začiatky poznačia celé potom... Preto musia byť strašné, ťažké, priepastné, na dne, ale i s náznakmi ľudskosti.

Kým umelohmotná srnka spred domu oproti mrkne starostlivo vykresleným okom, pomôže ďalší Slovák Čechovi. Poliak Ukrajincovi, Rus Rumunovi. Zovšeobecní ohováraním celý národ, ale pomôže mu. Nie národu, len tomu drobnému chudákovi, čo sa na chvíľu stratil.

Stratená hľadám kohosi ruku. Chytá ma za srdce každá maličkosť a cítim vďaku. Konečne malá, ako len malá môžem byť a konečne veľké všetko naokolo. O inom som chcela, ale dnes už len chcieť nestačí. Na krásu sveta nemôžem žiadnym slovom, vetou vystačiť...

Bude

Zožltla voda vo fľaši s imelom. Mazľavé príbehy posledných Vianoc sú fuč. Zaskočená prítomnosť znovu začína upierať pohľad na to, čo bude. A čo je, nemá viac sviatočný význam.

Zovšadiaľ sa na nás valia titulky: Schudnite po sviatkoch rýchlo a bez hladovky, Letná dovolenka včas a na splátky, Tento rok bude lepšie, Lyžovačka bez snehu, Hory bez turistov, Zľavnený Fico vo výpredaji…

Obzerám sa v zrkadle. Moja antiplavková postava roztrasene prosí o milosť. Len žiadna diéta! Prvý raz odignorujem tie smutné oči v odraze svojho ja a nahádžem do mixéru mäkký banán. Je pol deviatej, vonku príjemných päť stupňov a v izbe len o čosi viac. Topiť sa ešte bude čas. S uterákom na hlave vlejem do seba banánový šejk a ľahnem si na gauč. Mám zdravý pocit. Ešte chvíľu počkám a keď sa dostaví hlad, dojem večer načatú orieškovú čokoládu. Pocit sa stráca, som znovu tam, kde som bola. Stúpnem si pred zrkadlo a predstavím si plavky. Vidím len čokoládový náter premenený na mäkký tuk, len ďalšie prehraté ráno. Brucho si často prehráva tie moje prehry. Dočkám zajtrajšok a skúsim to s posledným banánom v košíku. Doplním raňajky o jablko a namiesto obrazu zavesím na stenu vešiak s plavkami. Zavesím seba, aby mi vlastná obéznosť nikam neušla.

Živá prítomnosť plná koláčov, kyslej kapustnice a amerických filmov, kde je každé dieťa na Vianoce samo doma, sa vytratila rýchlo. V peňaženke prázdno, v duši ticho a na stole nové akvarelové farby. Zopár štetcov, prírodných papierov, dva drobné ručne viazané zápisníky. Vôňa cudzej kože. Len tú svoju akosi necítim. Vyparila sa v poslednej minúte. Nedokážem zachytiť prítomnosť a sústredím sa na bude. Bude však?

Dotknúť sa miznúceho času, momentu, čo práve je, nenechať ho stratiť sa bez nás. Nenechať seba na mieste, ktoré nás nenapĺňa, nenechať seba stáť. Iba ísť . Dostať to „bude“ zo seba a zaplaviť celé bytie jediným „je“. Sebou a tým, že „je“ bude v každej chvíli „je“. Aj keď sa dnes javí len ako vysnívaný/obávaný prízrak toho, čo „bude“.

Nastal čas zmeny. Pleteným jeleňom vráťme ich skriňovú dôstojnosť a sústreďme sa na červený valentínsky sveter zajtrajška. V každom kroku dneška. Po celý rok poznať ten dnešný krok.