sobota 24. januára 2015

Too busy on Facebook?

Sedím tu ako slečna bez príhod a skúseností. Zavesená do notebooku od rána svietim. S každým kliknutím prichádza nový "živý" vstup. Som virtuálna. Tupo hľadím do windows,  temer prehliadam reálne vtáky v okne . Too busy on facebook. To lazy kamsi ísť. 

Zabalená v deke trochu mrznem. Pritiahnem ohrievač o čosi bližšie, odtiahnem záves a zbadám deň. Z parapety na zem spadne papierový anjel. Bytosť neživá. Neživo aj za oknom. Prázdne ulice, kancelárie v oknám naproti. Pustý i hotel bez turistov. Sobota na konci januára býva studená. Opustená, krátka. A za ňou dlhé noci prosieb o lepší deň. O inú sobotu. Ktorá bude dlhšia, ktorá nebude čakať na nedeľu a odkaz novému týždňu ponúkne až v pondelok. Skrátiť, predĺžiť každý víkend. Hlavne nenechať tak. Za to aj "die". 


Ozve sa hudba z brucha. Hlad ma donúti vstať a hlava vymyslieť jedlo. Nie, dnes len bez rozumu nevezmem chlieb a nenatriem ho maslom. Dnes maslo rozpustím na panvici a pridám, čo chladnička vydá. Huby, vajcia. Rukola. Balzamikový krém. V podstate raňajkujem ako kráľovná. Spoločnosť robí jedlom oprskaná obrazovka môjho lenivého Hápečka. Večer zas budem vďačná, že viem byť takto sama. To príde tá druhá živá duša z práce do bytu. Dobyjeme spolu svet. V noci (si) za spánku vysnívame dokonalú bitku. Slovnú hračku možno tiež. 

https://www.youtube.com/watch?v=LkmIWBpcIN0

Som dievča s príbehom. Počúvam kubánske gitary a suším si čerstvo umyté vlasy. Rozbíjam turban jediným pohybom hlavy. Rozpúšťam záves okolo tváre a kazím jej dokonalú vizáž. Dnes trochu primaľujem ťa, milá tvár. Dnes praskne v hlave tá upchatá bublina chorých dutín. Pochrípkovo vyzdraviem. Zabalím ju do šálu, strčím pod čiapku. Do teplých rukavíc vhupnem so všetkymi piatimi a kúpim si horúcu kávu. Cestou do mesta ju po dúškoch vypijem. Menší fľak na kabáte dokonale zaladí. Ešte stále budem počuť Kubu, nohy ju i zahrajú. Rytmicky vhúpnem do centra a budem pražská. Inšpirujem sa, zažijem, spoznám. A večer znovu virtuálna vydýchnem kus svojho sveta. Kamsi do textu. Do môjho pre vás, čo ešte čítate.  

Už už. Bežím. Žiť. Vo veľkomestskom štýle zajasá dnes tá moja malá vidiecka duša, čo ráno čo ráno hľadá v okne papierového anjela. 







utorok 20. januára 2015

(Po)otváram

Každý príbeh si zaslúži svoju farbu. Každá idea, človek, živý tvor. Opustená škatuľka kdesi v rohu, čo zapadá prachom. Aj zdanlivo mŕtva ľudská skrinka môže ešte zopár ráz vydýchnuť, každá duša vdýchnuť bezfarebnosť. Byť tak trochu bez duše. Inokedy žiariť všetkými svetlami sveta. Poskakovať radostne, vyfarbovať sa. Nechávať za sebou tyrkysové, žlté, červené šmuhy a nosiť bledoružové okuliare. S nádychom nostalgie kresliť na všetko okolo seba bodky, do každého šuplíku strkať nápady. Po chvíli z nich vyťahovať hotové príbehy. Z hotových príbehov vyskladať celú skrinku. Papierovú, krehkú, šialene farebnú. Voňavú po drevených zápalkach, po náteroch akrylovými farbami. Po drobných prstoch detí. 

Maľovali sme. Naša malá družina vycapená v okne hľadala svetlo v každej tme. Za sklami tmavomodré ticho, v ateliéri jemné detské bzučanie. V rohoch rytmický tanec polomŕtvych zimných múch. Piskot dverí. Zakaždým odchodom domov nový vzdych. Deti poctivo natierali, prštekmi patlali, štetcom obťahovali a ja som dotvárala. Doma, temer bez svetla ponorená do jednej malej tmy. S dlaňami nalepenými na pomaľovanom kartóne ľahám učupená. S nohami na stole dvíham teplo zo zeme. Pod deku beriem si všetky časti svojho tela. Dýcham i vydychujem ústami. S chrípkou žijem si. Trochu necelá. Trochu omaľovaná. Dočervena. Kým zhorím, ešte vyfarbím (sa)...

Dostali ma. Farby. Zas.





nedeľa 4. januára 2015

Udivené dievčatko v okne

Biela to na Vianoce znovu raz prehrala. Tento rok prekvapila rýchlo, prišla akási pomätená, vycerila na nás zuby, oči rozslzila, potešila čiernobiele sny a deťom rozosmiala bruchá. Bielymi plackami oblepila kolená a, ako ináč, zostala krátko.

Také rýchle boli aj posledné mesiace. Len nedávno som si predsavzala, že čosi zmením, no už som to aj stihla porušiť a začala si klásť nové... A takto sa premenil starý rok na nový, zastihol ma nepripravenú s nedokončenými príbehmi. Rovnakú v množstve snov, v plachosti a bojazlivom prístupe k zmenám. Ale i so záchvevmi odhodlaní a vôľou zmeniť veci, čo zdanlivo nič nemenia.

Zmohla som sa, vytvorila pár drobných kresieb a otvorila pri pohľade na svoje nedokončené obrazy oči. Začnem inak. Veľkým krokom vpred, aby mi v uzimenom byte pri maľovaní prsty nezmrzli, na jar trochu spomalím, aby som sa konečne presťahovala a dotiahla rozpísané poviedky a jednu rozprávku do konca. Do konca vydržať v striedaní temp. Nezostať ako pohodená mŕtva ryba kdesi na nehybnej hladine, ale živo vzlietať a padať až na dno. S odrazmi, so životom v nohách, s odvahou v tvári. Zatváriť sa pri každom skoku vpred. 

Úžasne, banálne, jednoducho, zložito, nespavo, zasnívane, tvorivo prežijem tento rok. Zahodím bezpečný pocit tepla a dám si studenú sprchu. Hneď zajtra ráno, predtým ako vykročím do rozospatej tmy. 
V prvé tohtoročné pracovné ráno cestou do školy. A podobne krásne odhodlané cesty majte tento rok i vy, priatelia. 

Najvystižnejším obrazom mojich detsky naivných sviatkov azda bude tento obšírny fotozáznam vianočných dní na východe.









Pre našu celorodinnú lásku, svetlo všetkých dní, malé dievčatko v okne bolo mnohé čarovné. Každý pohľad von priniesol nový, zvláštny dotyk sveta. Ako po prvý raz...