Svetlá sú minulosťou. Zhltol ich včerajšok. V oknách odrazy životov, čo zhasínajú svoj deň spánkom. Len ja si svietim staronovou tmou. S obláčikom žltým v diaľke. Na novom mieste nový život plátnu tisnem. Prvú noc tvorím. Hovory so spánkom sú nekonečné, nekonečná bude i táto noc...
Všetko sa začalo kúpou malej tyrkysovej šálky. Na kávu. Do bytu nového. Aby som s čímsi novým prišla. Akoby toho nového nebolo už i tak dosť... Zelené steny toho starého zatiahol dvojitý náter bieleho primalexu. Zmazala som razom celý svoj farebný svet. Bielu atrapu opustila som a dnes bývam objatá stenami grepfruitovo oranžovými. Vydesená z prvého momentu si pomaly zvykám.
Hľadím skrz okno nové. Do nového výhľadu tisnem svoje ja. V tom starom som temer všetko zabudla.
Ktosi mi zhasol tmu pred tvárou a teraz ma ruší oslepujúcim blikaním. Starými zaprášenými lampami. Krokmi žmurkajúcich žiaroviek. Putujú mliečnou dráhou môjho stropu. Sama som jednou z nich. Oči bolia, ruky ešte nie. Múzy zas ďalšiu chvíľu na nemotorné sekundy nehybnosti premenia.
Zatrasiem sebou a vrátim sa k práci. Na novom mieste nové poznávam. Sťahovanie, premiestňovanie tak akosi príjemne bolí. Zbalila som svoj svet a premiestnila ho. Opustila som, aby som našla. Staré za nové, poznané za nepoznané vymieňam. Také nejasné ja. Istotu hľadám v nových podmienkach. Farby sú isté. Čo ma opustí? Vesmír je verný spoločník. Na jeho obludnú veľkoleposť žiadnym snom nevystačím. Budem zas snívať malá. Ako súčasť čohosi, čo sa nečakane stane mojím ja. A každá neviditeľnosť v hustej bielej hmle vlastné ego stratí. Metamorfuje schody do neba a tichom čistým peklo v diaľke dosiaľ nepoznanej prekvapí.
Chytám kozu zo včerajšieho sna za rohy a trasiem sa. Zima je. Ešte dnes tak neisto tu...
Vyčkám, kým príde ráno a ja sa v novom dni nájdem. Obsah príbehu včerajšieho doladím. Pretože sú veci, ktoré nemožno nechať tak. Pretože sú stories, čo treba dotiahnuť.
