Je krátko popoludní, predo mnou septembrové blúznenie, utorok nahnutý k svetlejšej časti dňa. Pomaly si zvykám na denné vstávanie o šiestej. Ale okolo obeda svoje zvykanie náhle opustím, som už pekne únavou zlomená. Potrebujem kávu, sto gramov čokolády, pol balíčka cukríkov, pepsi. Čokoľvek, čo nevyzerá a nechce vyzerať zdravo. Piataci s temperami na tričku sa rozpŕchli do strán, kufríky s výtvarnými potrebami zašušťali v opustených zamknutých skrinkách a mne sa zachcelo do mesta. Kým prídu moje popoludňajšie výtvarníčky, stratím sa v uliciach starej Prahy. Dnes so zmrzlinou v ruke, prosím. Obed nad všetky obedy.
Už dobrú chvíľu sa zľahka (i keď ťažká som) nad chodníkmi vznášam. Neprehliadnuteľná fúzatá romantička s hlavou v oblakoch, dívam sa pomedzi konáre kamsi vysoko do neba, do vzdialenej galérie rojkov snívačov a hľadám v nej svoj zabudnutý sen. Temer nemožné takto, do iného sveta naklonená, udržať rovnováhu. Zakolíšem sa, chvíli rozhojdať svoje ja nikdy neodolám. Zas pevne nohami na zemi. Na chvíľu aspoň. Trochu ťažkopádne mestom kráčam. Mačacie hlavy chodidlami oblepenými prachom pražských ulíc stláčam. Kiežby sa stratiť bolo teraz najväčším šťastím. Balerínky zostali pod stolom v kabinete snov, som pripravená pravdou omámená lietať. Kým moja káva v otvorenom okne bezcitná chladne, ja v uliciach slobodná a šťastná strácam jej zadržaný teplý dych. Ozveny rušného hmlistého dopoludnia strácajú sa v jasnej radosti môjho popoludnia.
Kým nazriem času priamo do tváre, kdečo skúsim. Odolávam vôni trdelníka, horúcej čokolády, výparom z obedov v otvorených oknách predražených reštaurácií. Odolávam a s každým ďalším nie rastie moja túžba. Keď zazriem oproti sebe dvojicu, čo na sebe živí zdravý tancujúci tuk a dieťaťu v kočíku tečie po brade moja milovaná zmrzlina, vzdám to. Po chvíli šťastne putujem svojím dnešným snom. Má čokoládovú tvár a malinové úmysly. Jazyk sa oddane vpíja do tejto hry bez slov. So zmrzlinou v ruke idem o čosi rýchlejšie. Som už tam. Na hranici Jozefova. Zastanem na chvíľu očarená farbami tejto časti mesta, prekvapená zažijem galériu a žiarivo súčasné umenie na námestí židovskej Prahy. Som už pekne ďaleko, spamätám sa a s najbližšou uličkou nebezpečne rýchlo zatočím.. V jej kruhu sa prenesiem zase späť do školy.
Brada a nos hrajú akúsi zvláštnu hru. Ešte jej nerozumiem. Ešte sa s ľuďmi naproti neviem spolu smiať. Zaschnutá spomienka na tú najlepšiu zmrzlinu rozveselí ma až za rohom budovy naproti škole, keď vo výklade malého obchodu zbadám dôvod tých vysmiatych tvárí, čo prešli okolo... Špička nosa orosene skacká v sladkej zmrzlinovej čokoláde a brada slastne žije ten svoj malinový sen. Môj sen o krajine bez slov, kde ľudia ešte neprestali vnímať svet okolo. Stále sa najdú takí, čo hľadia tváram so zaschnutým zvyškom jedla do očí...
Prezieravo s úsmevom opätujem pohľady.
