Vždy som to chcela vyskúšať. Vyskočiť na dlhokánsky luster a spustiť sa na ňom z jedného konca miestnosti na druhý. Zletieť zo snov do tohto blaženého neba a mať pritom zem tak nepríjemne blízko, kričať od šťastia, že som prežila a nedoškriabala si kolená.
Včera som svoje výtvarné sny znovu trochu medzi rozžité sny iných vohnala. Nechala som sa tichom výtvarnosti hojdať a skúsila som visieť medzi tými druhými. Imaginárne jednou z nich sa stať. Ilustrovanou i ilustrujúcou bytosťou byť.
Padám z tých premenlivých nekonečných krás novoupečenej kreslenej, maľovanej, kolážovanej tvorby z lustra na zadok. Ešte i dnes.
Strážim sestrine deti, noc pre ne nie je stále dosť tmavá, preto striedavo hojdám raz jednu, raz druhú ratolesť. Rozsvecujem v izbe hiezdičky, dopĺňam mlieko. Pridávam rozprávku navyše. Stišujem hlas, spomaľujem tempo. Majú tisíc dôvodov, prečo nespať. Pssst, už menia dych. Spia. A mne sa násobia tie tisíce dôvodov, prečo tvoriť a pre tú tvorbu prebdieť nad papiermi noci tmavé. So svetielkom, s rozhýbaným lustrom nad hlavou.
Krásne virtuálne nazeranie do výstavy, ktorou u mňa Praha vždy na jeseň víťazí.
A nakoniec tma. Tá príde vždy prirýchlo. Čas odísť a nechať tej tvorbe v sebe čosi spôsobiť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára