Ráno na michalovskej stanici. Sedím na lavičke a vdychujem malomestské ráno. Atmosféra ticha pred dobrodružnou cestou na blízky východ. Do príchodu autobusu zostávajú tri štvrte hodiny. V hlave si ešte púšťam reprízu svojho nemotorného rána, vstávanie, prvú esemesku: "Zle som spala, vôbec sa mi do Užhorodu nechcelo. Ani mapu nemám, nestratíme sa tam?"
"Varím nám kubánsku kávu, budeme ju z fľaštičiek na hranici medzi colníkmi popíjať, drahá, navnadíme sa na východ a Užhorod zvládneme ľavou zadnou. Tešme sa!" Odpoviem a sama prekonávam cestovnú horúčku. Také nič a predsa som vnútorne nervózna. Miesi sa vo mne nezastaviteľná chuť po dobrodružstve s obavou z cesty. Tá skončí, len čo nasadnem do autobusu smer "VÝCHOD"!
Rozhovory spoza sedadiel. Štátna hranica múry prelomí. Stojíme tu už azda i hodinu. Colník vyzbiera pasy, po štvrťhodine ich prinesie, pán pred nami ich rozdá a situácia sa v zápätí zopakuje i na ukrajinskej strane. Čakanie nemá konca. Už vieme, že v Užhorode budeme o dosť neskôr. Temer hodinové meškanie...
Opúšťame čiaru medzi východom a západom, je načase zisťovať, ako sa vlastne dostaneme do centra. Kde život EÚ končí, tam začína pravá exotika. Väčšina posádky je ukrajinská. Mäkký zvučný jazyk strieda východniarsky dialekt. Zemplínske výrazy, prízvuk, rodinná atmosféra. Šoférka cieľ svoj cesty vyjaví, chlapi pred nami idú uhorky, baterky, nástroje nakupovať. Ostrieľaní cestami užhorodskými hádžu pred nás názvy miest. Nevyznáme sa. Najlepši nakupice cigarety i paľenku v duty frí, v šope... Nemušice menic na hranici, v Dastore majú dobrý kurz a šicko tam nakupice. Čo to je ten Dastor? Zastavice dzivčatam v centre? Ani sa nestíhame spamätať a už aj stojíme na prvej križovatke v Užhorode. A ako sa vlastne dostaneme na stanicu? Len rovno po hlavnej ulici. Znie to jednoducho. Motáme sa širokou rannou ulicou hodnú chvíľu, prejdeme ju temer celú, vrátime sa späť, až nám napadne zabočiť. Tajomstvo tohto mesta azda nekončí práve tu. Zvolíme dobrú cestu z časti, kde nie je temer nič, čo by nás mohlo uchvátiť. Len časom podpísaný nostalgický socializmus. Hromada apaťek a neznáme názvy v azbuke. Ošarpané staré domy so škatuľami érkondišn a hromadou satelitov. Socialistické megahotely, asi dávne pýchy režimu, zabudnuté obchodné domy, svet a lá Prior verzus Kotva a uprostred toho bielo-modrá zlatom zdobená katedrála. Do jej útrob sa nedostaneme, je zavretá. Krása zvonku dnes musí postačiť.
Smerujeme k mostu. Po stranách postávajú babičky v šatkách, drobní predajcovia suvenírov a rôznych drobných výrobkov, my však už veľmi hladné útočíme na prvú dávku užhorodskej zmrzliny. Vstúpime na most, prechádzame ponad Uh. Rieka má farbu hustého hovädzieho bujónu, most zvuk basovej gitary. Mladý umelec a jeho svet. Pred ním oranžová taška a ľudia v pohybe. Na druhej strane rieky inakosť. Starý Užhorod a novoobjavená krása, tu je to, za čím sme šli. Lekárne striedajú kaviarne. Takú frekvenciu som ešte v živote nevidela. Tu asi ľudia zapíjajú lieky kávou, a často, aby zas mohli späť do lekárne. Korzo a jeho terasy. Deň pod mrakom striedajú slnečné záplavy. Ulica v zmene svetla skrásnie. My už však umierame hladom. Po ľudových výšivkách v príjemnej pivnici a tradičnom boršči, plnených pirohoch a poháriku Zakarpatskej Brandy smerujeme za ďalšími krásami tohto ne(s)poznaného sveta. V diaľke ďalší kostol, cesta, čo vedie k hradu a dolu starou ulicou zase k maorsky vystavanej Synagóge. Znovu iná verzia Užhorodu. Kameňmi vydláždené ulice lemujú pradávne stromy a zaparkované autá, za honosnými kovovými bránami sa pýšia obrovské domy, príbehmi popísané dvory a nádvoria a bujné zelené záhrady. Viničom obrastené staré fasády. Budovy univerzít striedajú vládne budovy. Vraciame sa úzkou ulicou späť do centra, kde pribúdajú reštaurácie, útulné kaviarne, pivárne, vinotéky. Už nestíhame nič z toho ochutnať. Mnoho sme nestihli a to je priestor pre myšlienku návratu. Sem ešte musíme prísť!
Je neskoro, polhodina pred odchodom autobusu, nuž pridáme do vychádzkového tempa, musíme nájsť autobusovú stanicu. Na brehu rieky ukončíme svoje putovanie starým mestom talianskou zmrzlinou, za mostom nakúpime posledné drobnosti, vodu na cestu a vraciame sa na známu ulicu, kde to dnes všetko začalo. Cítime ten kontrast. Vnímame druhú tvár Užhorodu. Je to mesto protikladné, lákavé, podmanivé, mesto s atmosférou, čo chce a aj vie ponúknuť viac než len nákupy na miestnom trhu, kde končí väčšina Slovákov.
Sú štyri hodiny popoludní. Na stanici ruch. Dojčiaca žena (toto som u nás už veľmi dlho nevidela), nikým nerušený túlavý pes uprostred hlbokého spánku. Nič ho nezlomí. Na päťke pristaví známy autobus a víta nás o čosi blonďatá šoférka, ktorá si v salóne krásy neďaleko stanice prešla premenou. Obočie, nechty, vlasy. Z blondíny ešte výraznejšia blond a to len za 4,50. Cez víkend žení syna, oplatilo sa investovať. Na hranici nás čaká známa pasová kontrola s bonusom. Osobná prehliadka tašiek. Všetci si vystúpte a vezmite si svoju bagaž na kontrolu. Cigarety? Alkohol? Otázku zopakuje colník pri každom z nás. Dva balíčky a fľaša tvrdého na hlavu. Záznam vo virtuálnom systéme, môžeme znovu nastúpiť. Cesta slovenskou krajinou v podvečernom svetle bude nádherná. Superznačková whisky za babku vylepší výhľady na vihorlatské kopce. Rozhovory uvoľní. A teraz do druhej nohy, dievčatá, nalieva pán uštipačný nápoj do papierového pohára...
S kamarátkou plné dojmov spomíname, smejeme sa. Cesta ubieha. Sme na jej konci. V Michalovciach sa príbeh susedský, východný uzavrie.
Čiara je hranica chabá, oddeliť niekedy znamená spojiť, keď však nemáš pas či guráž vystúpiť z davu, tak to ani nezistíš.
Zas menej ostré sú strechy mojich strachov. Už zaobľujú svoje tvary a ja sa nimi kĺžem ako životom omámená. Ďaleko pôjdem, ešte ďalej ako naposledy.
Dnes ráno mi hlave jasne svieti spomienka užhorodská. Navonok čiernobiela, zato vo vnútri intenzívne farebná. Osvecuje moje strachy cestovať na málo známe miesta, prekonáva hranice poznania, pretiera novým odhodlaním odhodlania dávno zabudnuté.
