Harmónia jediného kontrastu

Chcela som dnes stihnúť rannú rosu, no kým som dokázala opustiť posteľ, zistila som dôvod výdatného dopoludnajšieho spánku. Máme tu monzúnové obdobie, už druhú noc búrky, výdatné dažde oblizujú nás. Nanovo hľadím a vidím veci známe. Múry domov, strechy popísané hrdzami, hojdačky  i opustený fúrik na záhrade v záplave kvapiek, v záplave fľakov vodných. Svet umýva sa.
Opitá dvojitým espressom som v noci zaspala niekedy krátko po tretej. Ani najpozdnejšie filmy nočných televízií nezlomili ma. Všetko som dopozerala, a predsa ležiac v posteli akási málo unavená, ešte čítam úlomky z útrob mojej detskej knižnice, nevmímam už však, zaspávam bez dojmov. Po týchto prvoplánových katastrofách ani nejde nejaké dojmy mať. Z nočných rozpačitých chmár do rána už len chiméry budú.

Z chladničky vyťahujem zvyšok včerajšej kávy. Tá v noci v ľadovú premenila sa. Studený vánok v zákrutách brucha, teplé slová na duši. Prelepujem jedlom možnosť zostať hladná, po chvíli už lečo z útrob panvice do tela stúpa. Klesne, rozloží sa, kým ľahnem na terase pod lavičku zrelá. Po raňajkách zvyknem kde-tu vylihovať. 

Chcela som dnes len dokončiť vety včera započaté a medzitým všetko zmenilo sa. Chcela som ponúknuť akúsi vidiecky letnú teplú alternatívu k všetkým tým davovým Chorvátskam a plážam Jadranu. Toto leto nijaké cudziny, doma som. V podpaží rodičov pestujem svoj zabudnutý detský sen. Písať a kresliť denne. Fotiť drobnosti života a obdivovať krásy. Byť umelkyňa, čo mení svet, slávna a poznaná. Dnes temer nikto nepozná ma. Žijem si tu inkognito a trávim lečo. V predsieni našej záhrady mokré kožúšky okolitého sveta. Kurence podivné tance na bidielku ponúkajú, matka kačica zohrieva životmi nadýchané vajcia a Céder s Murom na terase vyvaľujú bruchá. I oni mali lečo. Asi sadlo, preto teraz nehybní ležia. Ležím s nimi,vedľa nich, o trochu mokrý vankúš opretá. Zvuk prstov na klávesnici občas vyruší ich, naše tichá, ale nedáme sa. Každý si svoje hľadí. Hľadíme do seba, v zápätí na seba, do svetov iných. Nestratiť kontakt, o to ide.

Dni zakaždým dostihnú ma, čas nezastavím, bežím s ním, i keď už dávno oneskorená. Nestačím. 

Blíži sa záplava fotografická. Dojmová azda. Uznajte pokus o harmóniu kontrastov. Fotky letnej záhrady a ich zvyčajne ustálené prázdninové tichá zrazu búrka šialeným rytmom rozhodila. Obloha zatiahnutá svojím plechovým koncertom predzvesť doniesla. Blesk rozpáral nebo a dotiahol na svet jasnú správu dňa. Bude búrka! Na strechy, do záhrad padajú pingpongové loptičky, odrážajú sa, akoby na zem padali živé sklá, preskakujú ploty, kríky, stromy. Dopadajú tvrdo.. Kdečo zostáva zničené. I taký je svet, i takéto bolesti prinášajú narušené tichá.

Harmónia jediného kontrastu? Isteže, som to ja!

Pre to vyrovnávanie protikladov nájdite i vy v sebe hlučne opodstatnené, vlastné, a možno práve preto pokojné ja.