utorok 4. apríla 2017

Záznamy videného

Na plece mi sadlo vtáča. Také to drôbä perím zapatlané. Už týždeň som nesvoja, poéziu zo seba vytláčam. Trochu ma vláči po parkoch, ťahá k Vltave, k smetisku dejín separovaného zberu. Ceruzky bývajú spravidla v tráve. Zohýnam sa neustále, zbieram ceruzky zabudnuté. Túlam sa v noci, keď svet spiacich patrí bezmocnosti a odovzdaným krásam. 

Obula sa do mňa poézia. Zacítila, že nemám talent, ale nechce sa ma pustiť. Že vraj to nevzdá, kým jej aspoň v kresbách nedám šancu žiť. Zazerám na farby, že ich znovu raz zanedbám, že budem po papieri načierno kráčať. V závoji noci, čo vôkol seba rozhadzuje krehké slová. Treba v nich trochu upratať a fúknuť. Závoj sa v ráne náhle stratí a spomienka na sen nedokončený zostane čistá ako do dlaní s vodou ponorená tvár. Spánkom výdatným odhalená tvár. Poézia. Moja jediná nahota. 

Záznamy videného. Ženy v kaviarňach, čo studené ryby perami horúcimi bozkajú. Čo vnorené do šálky s horúcou kávou všetky chlady sveta strácajú. Momenty. Okamihy šťastia. Drobné svetlá.

Hlboké tmavé oko v záplave vlasov hustých. Iránka, Arabka, žena z Východu dávno nasiaknutá módou Západu. Mejkapu šancu nedala. Vďakabohu, krásna je až donekonečna. To jej v okne zatúlané oko vidím neustále. Mätie i priťahuje ma. 
Tvár s obrovskými slnečnými okuliarmi a v nich odrazy pračudesného zvera. Vidím tie vyhliadky v zoologických záhradách budúcnosti. Trochu strasie ma. 
Kolená študentky. Trochu so psom pod stolom zápasia, ale po chvíli ho slovíčka tiché magické uspia a ona sa oddá práci na počítači. Píše čosi. Je zjavne nervózna. V tvári nemá, len tie kolená. Hravé pod stolom...
A posledná vstúpi do dverí dlhá štíhla ofina. O bar opretá pije svoj dvojitý rýchly shot. Zjavný smútok oči odkryjú. Blisne sa v nich celá minulosť, prebehne tvárou nová bledosť, zastane a uzavrie až chvíľa, keď fúkne do škáry dverí s roztrasenou kľučkou cudzia ruka. Vojde mužská tvár trochu zachmúrená... Otočia k sebe úzke nosy, v ich životoch sa sny zmenia. Krátky úsmev, dotyky prstov. Závoj opadne, zostane tvár plná vysvetlenia. Šepot a kamenný výraz smutných veľkých očí pravda rozžmurká. Je po dohodnutej svadbe v kaviarni. Výrazná čierna vôńa stráca bielu striešku zahmlenú a opustená v nedopitej šálke kľačí pred oltárom mladého barmana. Ako novokňaz, čo očakával piedestál, tam civí nehybne. Ešte nevie, ako ustáť fakt, že sa dnes stratil.











sobota 1. apríla 2017

Vášeň

Som filmová maniačka. Priznávam vášeň k noci, k tme, ktorú narúšajú drobné, farebne premenlivé svetlá, k žmurkajúcim hviezdam obrazovky. Niekoľko ráz do týždňa sledujem film. Môj vlastný verzus fikcia. Beží mi denne pred očami príbeh Martiny, ktorý sa večer nečakane stratí a nechá ma napichnúť sa na inú story. Kým v oknách naproti blikajú televízne obrazovky v striedavých, dramaticky neznesiteľných rytmoch ohlupujúcich seriálov, ja svoje bytie kŕmim filmami. Moja dvd zbierka je už kvalitne obohratá. Mnohé filmy mi už nedoprajú záver. Zaseknuté zostanú stáť uprostred. Ako život sám. Občas to pekne vytočí. 

Včera večer ma krátko pred ôsmou na Anděli vypľuvla električka. Zaprskala, zhasla, zmizla v diali. Bežím. Nechcem dôjsť neskoro. Nemám rada kinových opozdencov.
Posledný deň slávneho Febiofestu. Prvým filmom môjho večera sú Ženy 20. storočia. Vkročím do tmavomodrej tmy, ešte prudko dýcham, vyhľadám svoje miesto uprostred štvrtého radu, vcucnem do pľúc tú dobehnutú rýchlosť a zatajím dych, uzavriem geľké nehybné puzzle ako posledný chýbajúci článok, vyzlečiem si sveter a konečne vydýchnem. Trvá to chvíľu a som v inom svete. Zhltne ma film, Masovo, no potom už sama za seba kultúrne, zážitkovo vzdychám. Uvedomujem si silu napätia, atmosféru, davový zmysel pre humor, súhlasné pokyvkávanie hlavou i nečakané prekvapenia, oči dokorán, oči uplakané, prižmúrené nesmelé smiechy, rehot... Obzerám sa, skúmam dav, tie doširoka otvorené zraky a čítam v tvárach nadšenia. Temer totožné stavy. Splynieme v celok dočista. Miestami kino zaplaví zborový smiech, občas sa tuším zachichocem len ja. Smejem sa z plného hrdla, sedím kreslu oddaná, z vlastného života vyzlečená. A zrazu iná. Je koniec. Dodýchané. Plátno zhasne a ja mám čas byť znovu sama sebe príbehom, krátkym však, presúvam sa len do iného sálu.

Premena z indie komédie Západu na príbeh Balkánu. Na šialenú fantazmagóriu Emira Kusturicu sa nedá dostatočne pripraviť. Zhrozenosť strieda nechápavý smiech. Drastické naturalistické výjavy občas prekvapia nejasné odbočenia. Jeho poetika bočí často úplne mimo moje chápanie. Preto ju tak veľmi obdivujem. Efekty ma dostatočne prestrelia. Stále dýcham, i keď zranená. Pár zadkov sa zdvihne a nedá filmu šancu príbeh dokončiť. Asi náhodní emirovsky nepoučení diváci. Pukance došli, kola je stále studená. Vôňa tacos a paprikovej salsy. Jedlám sa dnes v kinách len ťažko ubránim. Ale priznávam, rozčulujú ma tieto konzumné nuansy. Odvádzajú pozornosť. Tú moju predsa! 
Na záver potlesk. Zaujímavý fenomén posledných rokov tlieskať plátnu s titulkami. 

O tri štvrte na jednu naskočím do nočnej pražskej tramvajky. Naskočia tuším všetci. Tlačíme sa k sebe ako hranolčeky z mekáča, jeden slaný, druhý neposolený, prvý svetložltý, druhý do hneda spečený. Ale pritom všetci takí rovnakí, rozmrzli sme len nedávno. 
Výpary opitých tiel sfúknu otvorené okná. Rozslintané ulice dávno po polnoci. Predo mnou dvojica. Plačlivé chlapča má sotva osemnásť. Evidentne zapíjalo žiaľ. Kamaláska mu hladí vlasy. Sedí oddane na kolenách a k duši sa duša okázalo vtiera. "Zapomeneš na ni, o to se postarám. Neboj!" Práve vypovedané. Dnešná noc skončí nepatrične. A možno bude osudová.

Kým nájdem cestu domov, ešte tri razy prestúpim. Nočný režim električiek je pre mňa stále neznámy. Ale dostanem sa do cieľa. Je dáno po druhej. Tretia hodina už potichu dýcha na krk. Zrelá pre spánok padám do postele a rekapitulujem tohtoročný festival. Moja každoročná vášeň. Čo film, to udalosť. Vzťahy a nevyriešenú šokujúcu minulosť (Una) vystriedajú tiché pasáže a hry s ľudskou pamäťou (Až se setmí). Minulosť nás raz všetkých dobehne. Je jasné, že v Ázii bude bežať o čosi pomalšie. Ale i šokujúco farebne. Veď halucinogénne huby nepoznajú pravidlá farieb vlastnej duše.
Hlas chlapca, jeho brata, hlas ich mŕtvej matky, jej muža, dávno mŕtveho vzťahu a moc živej prítomnosti ženy, ktorej dávno niet, jej vplyvu na životy tých, čo po sebe zanechala. Traja chlapi a ich navzájom nepoznaný svet. Jeden však prekvapí najviac. Druhý potichu zoslabne. Dá šancu vyniknúť tam, kde to najviac treba. (Hlasitěji než bomby). 
Postfeministická rozprava a Emir, čo úplne mimo zaťal. Zasiahol dušu, čo sedí vedľa mňa. Až telom prejde mráz, keď tá duša zhasne...

Otvorené závery, ľudské drámy, ohlušujúce hlasy, občas len šepot do ticha. Teplo a mrazivá zima ľudstva. História verzus budúcnosť. Zmätená prítomnosť. Tragédia strachu. Krása a hnus. Nekonečné polohy umenia. Tenký ľad a nahliadnutie do sveta gýču. Klišé sa len ťažko schová v úsmeve peknej tváre. Na mnohé treba dorásť, mnohé nás dávno minulo. Som pripravená znovu prežiť tú svoju vášeň. Pre film, pre život. V kabelke nový prázdny zápisník a hlava plná záznamov videného. Bude sa do strán vtierať. Už dnes, ešte i zajtra príbehovo oslabená vyniknem novým prázdnom. Prázdnom, ktoré naplní nový príbeh. 

Una



By the time it gets dark


Louder than bombs













Women of 20th century












On the milky road


















(Fotky filmové som vygúglila, prosím.)