Záznamy videného

Na plece mi sadlo vtáča. Také to drôbä perím zapatlané. Už týždeň som nesvoja, poéziu zo seba vytláčam. Trochu ma vláči po parkoch, ťahá k Vltave, k smetisku dejín separovaného zberu. Ceruzky bývajú spravidla v tráve. Zohýnam sa neustále, zbieram ceruzky zabudnuté. Túlam sa v noci, keď svet spiacich patrí bezmocnosti a odovzdaným krásam. 

Obula sa do mňa poézia. Zacítila, že nemám talent, ale nechce sa ma pustiť. Že vraj to nevzdá, kým jej aspoň v kresbách nedám šancu žiť. Zazerám na farby, že ich znovu raz zanedbám, že budem po papieri načierno kráčať. V závoji noci, čo vôkol seba rozhadzuje krehké slová. Treba v nich trochu upratať a fúknuť. Závoj sa v ráne náhle stratí a spomienka na sen nedokončený zostane čistá ako do dlaní s vodou ponorená tvár. Spánkom výdatným odhalená tvár. Poézia. Moja jediná nahota. 

Záznamy videného. Ženy v kaviarňach, čo studené ryby perami horúcimi bozkajú. Čo vnorené do šálky s horúcou kávou všetky chlady sveta strácajú. Momenty. Okamihy šťastia. Drobné svetlá.

Hlboké tmavé oko v záplave vlasov hustých. Iránka, Arabka, žena z Východu dávno nasiaknutá módou Západu. Mejkapu šancu nedala. Vďakabohu, krásna je až donekonečna. To jej v okne zatúlané oko vidím neustále. Mätie i priťahuje ma. 

Tvár s obrovskými slnečnými okuliarmi a v nich odrazy pračudesného zvera. Vidím tie vyhliadky v zoologických záhradách budúcnosti. Trochu strasie ma. 

Kolená študentky. Trochu so psom pod stolom zápasia, ale po chvíli ho slovíčka tiché magické uspia a ona sa oddá práci na počítači. Píše čosi. Je zjavne nervózna. V tvári nemá, len tie kolená. Hravé pod stolom...

A posledná vstúpi do dverí dlhá štíhla ofina. O bar opretá pije svoj dvojitý rýchly shot. Zjavný smútok oči odkryjú. Blisne sa v nich celá minulosť, prebehne tvárou nová bledosť, zastane a uzavrie až chvíľa, keď fúkne do škáry dverí s roztrasenou kľučkou cudzia ruka. Vojde mužská tvár trochu zachmúrená... Otočia k sebe úzke nosy, v ich životoch sa sny zmenia. Krátky úsmev, dotyky prstov. Závoj opadne, zostane tvár plná vysvetlenia. Šepot a kamenný výraz smutných veľkých očí pravda rozžmurká. Je po dohodnutej svadbe v kaviarni. Výrazná čierna vôńa stráca bielu striešku zahmlenú a opustená v nedopitej šálke kľačí pred oltárom mladého barmana. Ako novokňaz, čo očakával piedestál, tam civí nehybne. Ešte nevie, ako ustáť fakt, že sa dnes stratil.