Vášeň

Som filmová maniačka. Priznávam vášeň k noci, k tme, ktorú narúšajú drobné, farebne premenlivé svetlá, k žmurkajúcim hviezdam obrazovky. Niekoľko ráz do týždňa sledujem film. Môj vlastný verzus fikcia. Beží mi denne pred očami príbeh Martiny, ktorý sa večer nečakane stratí a nechá ma napichnúť sa na inú story. Kým v oknách naproti blikajú televízne obrazovky v striedavých, dramaticky neznesiteľných rytmoch ohlupujúcich seriálov, ja svoje bytie kŕmim filmami. Moja dvd zbierka je už kvalitne obohratá. Mnohé filmy mi už nedoprajú záver. Zaseknuté zostanú stáť uprostred. Ako život sám. Občas to pekne vytočí. 

Včera večer ma krátko pred ôsmou na Anděli vypľuvla električka. Zaprskala, zhasla, zmizla v diali. Bežím. Nechcem dôjsť neskoro. Nemám rada kinových opozdencov.

Posledný deň slávneho Febiofestu. Prvým filmom môjho večera sú Ženy 20. storočia. Vkročím do tmavomodrej tmy, ešte prudko dýcham, vyhľadám svoje miesto uprostred štvrtého radu, vcucnem do pľúc tú dobehnutú rýchlosť a zatajím dych, uzavriem geľké nehybné puzzle ako posledný chýbajúci článok, vyzlečiem si sveter a konečne vydýchnem. Trvá to chvíľu a som v inom svete. Zhltne ma film, Masovo, no potom už sama za seba kultúrne, zážitkovo vzdychám. Uvedomujem si silu napätia, atmosféru, davový zmysel pre humor, súhlasné pokyvkávanie hlavou i nečakané prekvapenia, oči dokorán, oči uplakané, prižmúrené nesmelé smiechy, rehot... Obzerám sa, skúmam dav, tie doširoka otvorené zraky a čítam v tvárach nadšenia. Temer totožné stavy. Splynieme v celok dočista. Miestami kino zaplaví zborový smiech, občas sa tuším zachichocem len ja. Smejem sa z plného hrdla, sedím kreslu oddaná, z vlastného života vyzlečená. A zrazu iná. Je koniec. Dodýchané. Plátno zhasne a ja mám čas byť znovu sama sebe príbehom, krátkym však, presúvam sa len do iného sálu.

Premena z indie komédie Západu na príbeh Balkánu. Na šialenú fantazmagóriu Emira Kusturicu sa nedá dostatočne pripraviť. Zhrozenosť strieda nechápavý smiech. Drastické naturalistické výjavy občas prekvapia nejasné odbočenia. Jeho poetika bočí často úplne mimo moje chápanie. Preto ju tak veľmi obdivujem. Efekty ma dostatočne prestrelia. Stále dýcham, i keď zranená. Pár zadkov sa zdvihne a nedá filmu šancu príbeh dokončiť. Asi náhodní emirovsky nepoučení diváci. Pukance došli, kola je stále studená. Vôňa tacos a paprikovej salsy. Jedlám sa dnes v kinách len ťažko ubránim. Ale priznávam, rozčulujú ma tieto konzumné nuansy. Odvádzajú pozornosť. Tú moju predsa! 

Na záver potlesk. Zaujímavý fenomén posledných rokov tlieskať plátnu s titulkami. 

O tri štvrte na jednu naskočím do nočnej pražskej tramvajky. Naskočia tuším všetci. Tlačíme sa k sebe ako hranolčeky z mekáča, jeden slaný, druhý neposolený, prvý svetložltý, druhý do hneda spečený. Ale pritom všetci takí rovnakí, rozmrzli sme len nedávno. 

Výpary opitých tiel sfúknu otvorené okná. Rozslintané ulice dávno po polnoci. Predo mnou dvojica. Plačlivé chlapča má sotva osemnásť. Evidentne zapíjalo žiaľ. Kamaláska mu hladí vlasy. Sedí oddane na kolenách a k duši sa duša okázalo vtiera. "Zapomeneš na ni, o to se postarám. Neboj!" Práve vypovedané. Dnešná noc skončí nepatrične. A možno bude osudová.

Kým nájdem cestu domov, ešte tri razy prestúpim. Nočný režim električiek je pre mňa stále neznámy. Ale dostanem sa do cieľa. Je dáno po druhej. Tretia hodina už potichu dýcha na krk. Zrelá pre spánok padám do postele a rekapitulujem tohtoročný festival. Moja každoročná vášeň. Čo film, to udalosť. Vzťahy a nevyriešenú šokujúcu minulosť (Una) vystriedajú tiché pasáže a hry s ľudskou pamäťou (Až se setmí). Minulosť nás raz všetkých dobehne. Je jasné, že v Ázii bude bežať o čosi pomalšie. Ale i šokujúco farebne. Veď halucinogénne huby nepoznajú pravidlá farieb vlastnej duše.

Hlas chlapca, jeho brata, hlas ich mŕtvej matky, jej muža, dávno mŕtveho vzťahu a moc živej prítomnosti ženy, ktorej dávno niet, jej vplyvu na životy tých, čo po sebe zanechala. Traja chlapi a ich navzájom nepoznaný svet. Jeden však prekvapí najviac. Druhý potichu zoslabne. Dá šancu vyniknúť tam, kde to najviac treba. (Hlasitěji než bomby). 

Postfeministická rozprava a Emir, čo úplne mimo zaťal. Zasiahol dušu, čo sedí vedľa mňa. Až telom prejde mráz, keď tá duša zhasne...

Otvorené závery, ľudské drámy, ohlušujúce hlasy, občas len šepot do ticha. Teplo a mrazivá zima ľudstva. História verzus budúcnosť. Zmätená prítomnosť. Tragédia strachu. Krása a hnus. Nekonečné polohy umenia. Tenký ľad a nahliadnutie do sveta gýču. Klišé sa len ťažko schová v úsmeve peknej tváre. Na mnohé treba dorásť, mnohé nás dávno minulo. Som pripravená znovu prežiť tú svoju vášeň. Pre film, pre život. V kabelke nový prázdny zápisník a hlava plná záznamov videného. Bude sa do strán vtierať. Už dnes, ešte i zajtra príbehovo oslabená vyniknem novým prázdnom. Prázdnom, ktoré naplní nový príbeh. 

Una

By the time it gets dark

Louder than bombs

Women of 20th century

On the milky road

(Fotky filmové som vygúglila, prosím.)