Opúšťam

Keď opúšťam, vždy tak trochu trpím. No predsa tu skáčem vytešená s leskom na čele. Spotená z cesty, čo ma čaká. Autobusom o hodinu opustím útulnosť domova, aby som ráno po nekonečných hodinách cesty rozlepila unavené oko na druhom konci exrepubliky. Zajtrajšok bude dňom bez balansu, rýchlo ho zakončím hlasným zívaním. Možno už o siedmej večer. Iné to bude. Krásne, vzácne. Moje. Zajtra ľahnem do perín detstva. V náručí rodičov zase raz malým deckom budem. Večne hladná s prázdnym tanierom pred sebou.
"Pridáš mi, mami?"

Zjem siedmu buchtu na pare a vyparím sa... Cédrika vystískať, kačičky okukať. Poštekliť bosú nohu v tráve. Sadnem si na hojdačku v záhrade zabalená do deky a ponorím nos do šálky horúcej kávy. Teplo mi chvíľu bude.

Sladký čas vidieka. Drobné nostalgie zmením na realitu a užijem rýchlosť prázdninového tempa. Učiteľské zbohom práci dám. Dnes. Hneď. Teraz.

Dovidenia, zákutia milenééé. Krásny večer, duše čítavé.

Cudzou doma

Umiestniť sa. Uniesť deň.  Vykresliť, upresniť, zatriasť tmou. Uletieť, zastať. Vložiť dňu nový obrázok. S rozumom. Umne prestreliť ten posledný piatok bez zásad. Kamsi tam. 

Mala som sen. Bežala som zabalená v rozkreslenom príbehu na starom pauzáku holými pláňami. Naboso po ostrých kameňoch. Zostávali za mnou len drobné červené fľaky. Znaky ľudskej živosti trpké ako čerstvé brusnice. Uzbekistan. Tabuľka za tabuľkou navádzala, kadiaľ ísť. Kamkoľvek som zahla, rozbehla sa hore či dole, na konci bola znovu tá istá tabuľka. Rovnaká informácia. Rovnaké staré písmo. Dodnes ho dokonale nepoznám. Azbukový Uzbekistan. Žiadna tvár človeka, žiadna zaretušovaná vráska vysmiateho politika. Len čistý rukopisný názov. Len sivá tvár sveta za nami. Pred nami. Všade, len nie práve tu.

Som. Prebudená do hmly hľadím na okno s mokrými čiarami. Kreslia krásne vertikály. Krížom aj krážom prekrížené nohy mám. Musím ranno- nutne na záchod. Nie, ešte nemôžem. Musieť i nemôcť zároveň. Aké prosté a aké nepochopené to moje nerozhodné ja. Paralyzovane sedím na rebríku zo svojej postele v nebi. Ešte chcem chvíľu hľadieť na tú sivú krásu a náznaky žltého. Slnko dnes znovu snaživé. O čosi menej ako včera, o čosi viac k jeseni.

Nehľadám v snoch významy. Len zostávam ráno fascinovaná (vlastným/slastným) svetom podvedomia. Aké neskutočné fantázie dokážu spánky ľuďom dopriať. Aká neskutočnosť bola dopriata i mne. Túto noc. Noc po tom, čo som znovu šla. Mestom. Rýchlo. S desiatkou letákov v ruke. Voľby primátorov a iných aligátorov na dohľad. 

Cezpoľný Uzbekistan kreslí mapám plným domácich škandálov nové zrnká pravdy. Tak málo globalizačne. Tak veľmi ľudsky. Civilizácie hlásia amen. Z bilboardov na nás hľadia cudzie tváre s vysmiatymi očami a rukami vo vreckách. Susedské rozhovory poloticho miznú v tme. Otrávené prechádzky mestom končia v koši plnom letákov. 

Piatkové ráno mám. Ustatá som. Zlomený nos musí bolieť. Ten na smrť ufúkaný bolí tiež. Uchrápané sucho v hrdle hlási deväť. Budem potrebovať veľa čaju. Aby som ten biely povlak na jazyku zahladila prachom Uzbekistanu. Už ho cítim na topánkach, keď nastupujem do vlaku. Na ceste domov. Tam. Tu.