Každý príbeh si zaslúži svoju farbu. Každá idea, človek, živý tvor. Opustená škatuľka kdesi v rohu, čo zapadá prachom. Aj zdanlivo mŕtva ľudská skrinka môže ešte zopár ráz vydýchnuť, každá duša vdýchnuť bezfarebnosť. Byť tak trochu bez duše. Inokedy žiariť všetkými svetlami sveta. Poskakovať radostne, vyfarbovať sa. Nechávať za sebou tyrkysové, žlté, červené šmuhy a nosiť bledoružové okuliare. S nádychom nostalgie kresliť na všetko okolo seba bodky, do každého šuplíku strkať nápady. Po chvíli z nich vyťahovať hotové príbehy. Z hotových príbehov vyskladať celú skrinku. Papierovú, krehkú, šialene farebnú. Voňavú po drevených zápalkach, po náteroch akrylovými farbami. Po drobných prstoch detí.
Maľovali sme. Naša malá družina vycapená v okne hľadala svetlo v každej tme. Za sklami tmavomodré ticho, v ateliéri jemné detské bzučanie. V rohoch rytmický tanec polomŕtvych zimných múch. Piskot dverí. Zakaždým odchodom domov nový vzdych. Deti poctivo natierali, prštekmi patlali, štetcom obťahovali a ja som dotvárala. Doma, temer bez svetla ponorená do jednej malej tmy. S dlaňami nalepenými na pomaľovanom kartóne ľahám učupená. S nohami na stole dvíham teplo zo zeme. Pod deku beriem si všetky časti svojho tela. Dýcham i vydychujem ústami. S chrípkou žijem si. Trochu necelá. Trochu omaľovaná. Dočervena. Kým zhorím, ešte vyfarbím (sa)...
Dostali ma. Farby. Zas.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára