Ťahači kufríkov robia hrmot na chodníku pred nami. Vyčnievame. Ticho nesieme svojich sedem kíl zavesených na sebe. Sme na letisku. Temer dvojhodinové vyčkávanie na lietadlo. Odbavení, vytlačení, s dokladmi tesne pri srdci. Chvenie vrcholí. Vzrušenie z ďalšej cesty rastie. Myslím na Malého princa. Na Exupéryho a jeho rodný Lyon. Či tie jeho stopy okolo vlastného domu v megameste vôbec nájdeme.
Sme tu. A nie sme v tom sami. Toto je územie ľudí. Už viem, čo znamená byť v dave a predsa byť viditeľná. Stačí farebná sukňa, červené ponožky v balerínkach a žltá čiapka.
Mesto na dvoch riekach. Po pár dňoch strácame prehľad, či sme na brehu Rhône alebo tej druhej krásky. Saône. Ono je to napokon vlastne jedno. Vieux Lyon, staré mesto, čarovné, kamenné, stredoveké, ktoré si jednu nohu máča v rieke Saône a druhou sa opiera o vrch Fourviére. V krehkých balerínkach cítim každý kameň okrúhlej dlažby, nevzdávam to však, unesená výhľadmi a pohľadmi hladkám foťákom každé dvere, stenu, okno. Za ťažkými starými kľučkami občas nové poznanie drieme. Od radosti poskočíme, keď nájdeme dvere pootvorené. Mnohokrát totiž vedú do tajomných tmavých podchodov, čo odhaľujú svet prastarých nádvorí, skrytých pasáží, miest, čo svojou nadčasovou krásou a popísanými rokmi prezrádzajú, že byť starým je nádherné.
Silvester na námestí pod ruským kolesom. Po polnoci žiadne ožiarujúce nebá, žiadne hlučné ohňostroje, len solidárne polohlasné pískanie a trúbenie áut. Tento rok sa myslí na Paríž. Tento rok bol môj prvý bezohňostrojový. A som za to vďačná. Taký silvestrovský pokoj by som si snáď nikde nedopriala. Možno tak v džungli mimo civilizácie.
Novoročné ticho pri rieke. Také to pokojné ráno piatkové. Keď mládež spí po minulonočných záťahoch, nikto nemá dôvod kamsi chodiť, len jednoducho byť. Doma, v okne, na brehu. Na cestách temer žiadne autá. Na lavičkách dvojice, čo pozorujú hladinu, spomalený pohyb v nej. Myslíme na to, aké úžasné je občas v reštaurácii zjesť tie ich božské sústa, vypiť dobré víno, kávu, koláč, nedojesť, len akosi načať ten svoj gurmánsky sen.
Strácame sa v tej sivej samote. Sme po výdatnom obede v ďalšom Bouchone. Tackáme sa tu pomaly, vyvaľujeme napchaté bruchá. Svet sa zastavil. Je čas postáť tiež. Spočítať živé duše dokážem letmým pohľadom. Len sem-tam aktívni bežci vytriasajú zo seba vianočné dobroty, neviditeľné kilá, len kde-tu tvor blúdivý, skupinka mladých na nábreží Saône, farebné kačky na hladine, bezfarebné biele labute, ktoré kŕmi stará pani v klobúku. Mesto dnes také iné, magické, mlčanlivé, temer bez turistov. A tu zrazu my dvaja výletní, túlaví...
Posledné vstávanie. Izba hrejivá, noc krátka. Cesta na letisko v rozpršanom ráne. Sedíme na kovových stoličkách. Náš dlhý štíhly okrídlený Hop! už za oknami čaká. Päťdesiat hláv okolo. Všetky sklonené. Štyridsaťtri mobilov, notebookov a tabletov fičí naplno. Ostatní spia. Len ja si kreslím ten (tak málo) virtuálny svet a myslím na to, ako sme nenašli Exupéryho dom. Zato ulice s jeho menom dve. Aj o tom sú výlety bez veľkých príprav. Čakanie dlhým oblúkom skráti únava. Spím naoko tiež. Nepoddám sa však. Vydržím ešte. Je to len malá chvíľa, kým doletím domov a nájdem spánok vo vlastnej posteli...
Kde už nestačia slová, kde človek dôjde k momentu, že uviazne vo vlastnej prázdnej výpovedi, pustí do sveta fotky. Módny jazyk dneška.
Prajem Vám, milí, šťastie a radostné kroky v tej dvetisícšestnástke. Nech sú vody tiché, pokojné a zem okolo tak vzrušivo ľudsky búrlivá a plná emócií.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára