Zápisky z cesty po severnom Taliansku I

Na začiatku bol sen o najkrajšej modrej farbe. Milujem modré tóny len v ich zelenkavých podobách. Keď pridáte žltú, či už len malú kvapku, alebo celé more, máte pred sebou zrazu hĺbku oceánu v absolútnej paráde. 
Stojím na skale, prvý raz pri mori po dvoch rokoch, hľadím pred seba na miesto, kde sa hladina vody dotýka neba a snažím sa rozlíšiť, kde je to ešte modrá a kde už zelená, kde nastal ten moment splynutia do dokonalého celku.

Putovať, cestovať, kráčať, presúvať sa, ísť, to je vášeň, to sú tie moje momenty nekonečna, vzrušuje ma celá  trať cesty, po ktorej práve idem, či už trávim hodiny vo vlaku, v lietadle, v autobuse, alebo na nohách, cítim, že práve takto naplno žijem.
Som vyšťavená, mám  dosť, myslím si, že už viac nezvládnem. Tuto na skale pohľadmi do nekonečna by mohol dnešok skončiť. Ešte nie, vravím si, keď nazriem za vystupujúci útes, príroda ma práve takúto nepripravenú potrebuje, aby mi mohla ponúknuť ďalší dúšok. Pretože krása je nekonečná, pretože jej zvlnený tok plochým stop nezastavím.

Prvý deň ráno. Prebúdzame sa v Pise, ale jednou nohou sme už tam, v úvode nášho putovania po severnom Taliansku. V Ligúrii, v prístavnom meste La Spezia. Presadáme z vlaku do vlaku a už o pár minút stojíme oproti morským nekonečnám na malej stanici v Riomaggiore, v skalnatom závese divokého Cinque Terre. V úžase sa dívame z výšok do hlbokých morí. A vieme, že toto sú pohľady, na ktoré ťa google ani nik iný nepripraví. Prežijeme obrázkové príbehy o tom, ako sa na jednom mieste stretnú dve nekonečná, výška a hĺbka, prirodzene zohraná, a predsa trochu teatrálna scéna rozvášneného mora po búrke a dramatickej ťažkej opony nad hlavou. Rozvášnime sa, no predsa ustojíme takt nevypočítateľnej prírody, padá nám odovzdane do náručia, no ani tentokrát sa nezrúti. Chmáry kdečo naznačia, ale moc slnka vyhrá a my strávime popoludnie na kamienkovej pláži, kde naše polobdelé telá oblízané búrlivými vlnami predsnívajú dokonalý záver dňa číslo jeden.

Keď popri nás na zastávke v La Spezii prefrčí bez povšimnutia náš autobus, zmätie nás to, ale nestratíme sa, začneme si všímať okolitých ľudí. Mávajú na autobusy. Dávajú znamenia. Len tak zastavia. Pripravujeme sa na svoj druhý pokus. Blíži sa, mávame. Miestny autobus plný ľudí (ne)prekvapí dvojica turistov. Bude si ticho, nenápadne hľadieť svoje. Ako u nás doma, zástavky nik neohlási, stojí sa všade na znamenie po prudkom brzdení, názvy dedín a osád sú zle označené a my, i keď s očami na stopkách, predsa prehliadneme San Benedetto a vystúpime o dedinu ďalej, než bolo treba.

Kráčame krajinou späť do San Benedetta. Je krátko po pol ôsmej, tma, vďakabohu, ešte poriadne ďaleko, keď medzi kopcami zazrieme domčeky, v ich oknách ľudské svetlá, náznaky civilizácie. Tušíme cieľ. Jeho blízkosť je ešte poriadne vzdialená. Hľadanie ubytovania je vždy jedno veľké dobrodružstvo. 

Sme za poslednou zákrutou priamo na námestí v horskej dedinke Quaratica. Pred starým kamenným domom, na mieste, kde budeme štyri noci spať, sedí pán. Pôsobí unavene, zúfalo, no keď nás zbadá, s nádejou v tvári sa prihovorí: 
"You´re Martina?" 
Potom, ako mu vysvetlíme, že nám chvíľu trvalo to nájsť, lebo sme vystúpili o zástavku neskôr a šli sme riadny kus pešo zareagoval ústretovým: "Why didn´t let me know? I could pick you up."

To keby sme tak vedeli, že je táto možnosť! 
Prvotné nadšenie z hostiteľa Giana Paola (G.P.) rastie. Pôsobivý apartmán, jeho útulnosť, zariadenie, obsah chladničky od jogurtov po džúsy, pivo a víno, spálňa s krásnym výhľadom na zelenú horu, zvuk lesa a zároveň vstupné námestie dedinky a centrum jej života rovno pod nosom. Každé ráno to ocení predovšetkým môj na svetlo a zvuky citlivý prebúdzajúci sa "súputník" Adult.

Deň druhý. Povzbudení slovami Giana Paola, že cez horu sa dá prejsť, že je pútnikom prístupná, že sa tade možno dostať do nášho ďalšieho cieľa, do Manaroly, len za dve a pol hodiny a že nás večer o siedmej bude čakať v aute pred stanicou v La Spezii, vyrážame. Dedina sa ani nestihne vzdialiť, a my už sme utopení v bujnej  živej flóre "pralesa". Stúpanie trvá večnosť, hora strieda horu, stromy sú čoraz vyššie, pichľavého černičia viac a viac, tiene stromov striedajú pásy slnečného svetla, keď zrazu suchá zem na vrchole hory predznamená koniec lesa. Doškrabaní od tŕňov a pohladení liečivým papradím si s pocitom dnešného finále na vrchole hory vydýchneme. Vidíme more. Síce je stále ďaleko, ale už vieme, že smerujeme dobre. Začína nekonečný zostup. Náš pochod trvá temer šesť hodín, vyšťaví, zoberie, zoderie, no jeho záver je svieži. Strácame realitu bolesti v pohľadoch na krásne morské nekonečná, na krajinu Cinque Terre, na vinice, olivové sady, mestečko Manarola dokonale vpasované do skál. Sme v cieli, zmáčaní potom teraz máčame telá v osviežujúcom mori pod mestom. Odvážni skokani "padajúci" z vysokej skaly, turisti vo farebných loďkách, opálené dokonalé plážové telá, ale aj hamburgeroví králi v šiltovkách a veľkých tričkách s nápismi, sa menia v masu plávajúcich rybiek. Stratíme sa v tom dave ako drobné kraby v hlbokom oceáne. Doplníme puzzle.

Máme za sebou autentický zážitok z putovania krajinou a šťavnatý deň v harmónii s prírodou, do ktorej bežní turisti nenazrú. Cestou domov dáme na slová nášho hostiteľa a trip advisora G.P. a ďalší deň sa vzdáme pôvodného cieľa preskúmať ďalšie mestá Cinque Terre, zvoľníme tempo a pôjdeme objavovať juh Ligúrskej riviéry, mestečko Portovenere a vyskúšame si život plážový.

Deň tretí je dňom slniacich sa jašteričiek na skalách mestskej pláže. Úplne odovzdaní vode a ničnerobeniu objavujeme krásu i v takomto bytí. Adult luští, ja si kreslím. Skenujem okolie, ľudí, atmosféru, ukladám obrázky, aby som ich neskôr prekreslila do drobného skicára. Domáca večera, áno, varím, pohár vína, čerstvé figy od G.P. Deň s krásnymi bodkami. Amen, čo v zápätí nové aleluja preskočí.

V zálive poetov objavíme krásne staroveké etruské mestečko Lerici a jeho malú pláž pod hradom. Vo fyzickom bloku sediac na skale v tieni vysokej starej píniovej borovice objavím v sebe vášeň veršovať. Okolo mňa sa hýbe život plážový, Adult tiež svoje telo močí v mori, len sedím v suchu a oddaná atmosfére píšem. Zrodí sa báseň, krátka, jednoduchá, málo zrozumiteľná a temer nečitateľná, preto ju zavriem v zápisníku a schovám do malého vrecka batohu. Aby ma raz rozosmiala svojou prostotou, naivnou poetikou, no pre dnešok zostala dokonalá ako prvý letný deň pri mori. Pár ťahov ceruzkou, kresba a na záver kúpanie. Blokom zbohom dať.

Deň piaty je dňom, keď opúšťame stredovekú, z kameňa vytesanú dedinku, autentickú, rurálnu krajinu medzi horami a s ňou i slnečnú Ligúriu. Zbalíme si soľou oblepené šaty a tak, ako sme prišli, teraz odchádzame. Po vlastných, s batohmi na chrbte. Dvojica pešiakov znovu na ceste. Odmietame ponuku dvojice v aute zviesť sa s nimi dolu do San Sebastiana. Vysvetľujeme gestami, rukami, azda i nohami, že takto to naozaj chceme. Pešo. S cestovateľským zápalom a závanom nových chutí túžime po ďalších miestach. Smer znie trochu romanticky, Verona je možno zvučná milovníčka, ale my na vopred nastavené dojmy nedáme. Nechávame sa opantať po svojom.