Prišla

Prišla.

Rozsvietila obe nočné lampy a sadla si na stôl predo mňa. Chvíľu len ticho robila grimasy, rozosmievala ma, nabádala k uštipnutiu do líca, nech sa presvedčím, že je skutočná. Dostala ma. Múza. Také vznešené slovo, že azda ani len nepatrí do tohto pretechnizovaného materialistického sveta. A predsa si ma pred počítačom našla. V drobnej zelenej izbietke oproti veľkému akváriu s rybami bez mena. S dlhými chvostami, mokrými očami a krátkymi cieľmi. S okrúhlym svetom bez šance schovať sa v rohu. Bez šance vynoriť hlavu spod umelých rias.

O pol tretej ráno zožltlo moje staré plátno. Po letnej búrke ho vyštípali všetky teplé slnká a zanechali svetlá večnosti. Krásy leta. Krásy slov.

Detsky hravá a bezmedzne farebná tma. Dnes práve tak ružovo naivná ako ja. Ako príbeh o rybách, z ktorých každá túži mať vlastnú kvetinovú lampičku, o lame, čo si naivne myslí, že je srnkou, o každej bytosti čo túži po vlastnom intímnom kútiku svetla, do ktorého nik nevidí. Tanec snov, tanec slov. Aj takáto je nočná tvorba potvorná.