Deti to robia. Kričia, keď sa im nedarí. Kričím tiež. Už druhý týždeň akési hluché miesta vo mne trčia...
Farby roztriasam vôkol seba, sedím medzi nimi, nasávam, vymaľúvam sa, strihám, rozkokošená hľadím na rozpracované kompozície hlboko do noci a potom so známym sklamaním ľahám spať. Nedokončenosť, neschopnosť tvoriť večer čo večer za rozospatým okom potichu zhasína, aby ráno prišlo s novou nádejou. Naivne, prudko doširoka vysmiata. Nádejať sa vždy oplatí, prehluší to každú hlúpu obavu.
Naivita je krásny dar.
Ľahám si pod obraz. Na koberci stovky papierových ústrižkov a asi päť začatých koláží. Niekoľko nedokončených malieb z priesvitnej tašky. Schovávam ich na skrini, aby som na ne zo svojej vysokej plávajúcej postele každé ráno videla. Aby sa nestratili v tme pod gaučom. Tam patria iné kôpky...
Letná Villmuškina búrka mi svieti na múzy. Rozhýbu sa, rozhýbu ma, viem. Už už...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára