Počítam kroky za sebou. Už len pár a zostanem sama. Keď zmizne z ulice posledná detská nôžka a škôlka pod kopcom stíchne, zavrčia dospelé besná môjho mesta. Cestu z práce znášam. Unáša ma vznešená chvíľa bez slov. Spomienky na náročný deň plný striedaní nálad detí a agresivity desaťročných chlapcov zmiznú, keď vydýchnem posledný pach zatuchnutého podchodu a uvidím svetlo. Zjaví sa predo mnou známy briežok a na jeho konci staroružový blok. Len taký bloček. Ten najkrajší výstup s cieľom domov. V tichu i s nebom na spadnutie. Rumburak si svojím (de)sivým hnevom brúsi zuby na ďalšiu búrku a mne hraje do karát. Napadá mi tisíc spôsobov, ako strávim večer. Že budem predovšetkým vylihovať na koberci, mi v tej chvíli ani nenapadne.
Uprostred veľkého hrbu tenkej ulice náhly zlom. Krehké zlo človeka ušlo z bloku. Najprv on, potom jeho ona. Hádka, čo skáče tichu do reči. Prirýchlo mení melódiu, priprudko na môj spomalený režim po. Zarinčí sklo a pod oknom prízemného bytu zostane ležať vrchnák od piva. Zastanem. Dumám chvíľu nehybná, zase však vykročím vpred. Dvojicu mám stále pred sebou. Hádka ustala, hnev mladá slečna vrhla izbe za oknom. Jej holohlavý milenec ju chytí za posledné slovo a vylepí facku. Na rohu ulice sa stratia.
Zastanem pred blokom. Opatrne nazriem do okna, z ktorého sa vynorí čierna dáma. S mačkou v náručí. Vystrašene hľadí pred seba. S čriepkom skla v obočí. Chcem čosi povedať, no predbehne ma jej zlomná veta: "Nic se neděje, jsem v pořádku, pokračujte v cestě." S tichým okej idem ďalej a miešam do tejto chvíle všetky bitky v družine. Dnešok bol hrozný. Deťom sa zobrazovať svet dospelých zachcelo. Nedajú sa a bojujú agresívne. Už o čosi lepšie viem, prečo sa treba báť. Toto z nich vyrastie. Impulzívni megahrdinovia z amerických thrillerov. Obyčajní zraniteľní "zasranci", čo hodia zapálenú fakľu do problému a zmiznú za rohom.
Opustili sme svetlo dobra, prizvali čiernu do temných príbehov. Utekáme od všetkého k ničomu, prázdno nechávame za sebou. Len nevytvoriť dojem slabosti. Len sa v tej vlastnej nestratiť. Kričať, kopať, biť. Zabiť. Svoje nežné ja. Jeho krehké ty. Všetko vmiešať do istoty výhry nad ničím.
Som doma. Za oknami dažďom zaliaty večer, uplakané okno s levanduľou v hmle a pod tou hmlou ja. Ležím na koberci a hľadám jediné svetlo zlom napitého dňa. Riešim každý svoj výchovný krik a prednášky o dobre. Ironické úškrny detí. Sklopené oči. Slzy. Záchvaty plaču. Kopance. Učiteľsky sa strácam v zlyhaní. Stíchnem. Svedomie nie. Nehybná ležím v tme a zalapám do prázdna. Svetlo je ďaleko. Už len hlava a život v nej. Neprestajne točí tie svoje príbehy dookola, ako keď sa pes ženie za vlastným chvostom.
Prehliadam zadymené sklá opatrného šťastia a vidím len neprehliadnuteľné zlo. Lepí sa na mňa. Na agresorov s absenciou silnej podstaty dobra. Ako v drapérii temna strácam svoje ja, svetlo, čo opustene hľadí do výšok na rozprášené dobrá, ustupujúce tesnej blízkosti (nešťastného) zla.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára