Dopoludnie pri rieke. Za ránom sivým prišla sivá tma. Aby tou sivou umocnila silu ticha, čo dokáže mocným hlasom všetky bezvýznamné hluky prekričať.
Som kdesi ďaleko už, a predsa ešte cítim závan príprav vianočných punčov, trdelníkov a vykričané šepoty adventných trhov plných ľudí. Plných absencie ticha. Introvertne miznem v diaľave, kde na mňa iné nemé tváre čakajú. Budeme si po svojom zase nerušene rozumieť.
Môj sobotňajší prechádzkový brunch. Myslím na darčeky, čo ešte nemám. S ich absenciou kráčam kamsi, sama neviem kam. Ale obchody to nie sú. Smerujem presne tam, kde žiadne nie sú. S čokoládou roztápajúcou sa vo vyhriatom vrecku kabátu, s roztopeným nebom nad hlavou. Mraky v intervaloch dlhých ako jeden ľudský sen s klipnutím dojatého oka nový sen prinesú. S hlavou v tých oblakoch dnes nekontrolovane zívam. Nedospaté noci chcem rozchodiť.
Len ja a tie drobné tiché operené telá. Mrzneme spolu pri Vltave ...
Chceli by čosi zobnúť, prichádzam však bez jedla. Dve čierne krásky synchronizovane ponoria hlavy do vody, so smútkom v zápätí vynorené ďalej hľadia do prázdna. Striedavo na mňa. Nič dnes tu. S drobnými vo vreckách pohnem sa k činu, po chvíli som späť i s pečivom z večierky. Bude brunch.
V blízkosti červenej lodnej krásky na hladine dokonalým farbám podlieham. Ticho okolitého sveta rozozná záblesk, náhlu spomienku na zabudnutú túžbu poslednej noci. Kompozične dojatá som.
Temná hlboká vodná kráska pohltí pár zobákom neuchopených napitých rožkov, mlčanlivo hltá v záchvatoch hladu čosi, čo nejde prehltnúť, roztápa v sebe zdanlivo nehybnú masu mrakov, odrazov sveta nad nami. Konečne zmena. Sýty pohľad vtáčat o čosi viac napovie, to prázdno sa v novom prázdne stratí. Sen o kráse čistej hladiny tu kdesi končí (začal bohvie kde), s čakaním na globálnu zmenu strácam balans života v tenkých topánkach, zase zle obutá, zase zle oblečená nechávam tú svoju ľahkosť ofúknuť studeným vetrom, strasie ma, pohnem sa ďalej, aby ma uchvátil ďalší megapohľad. Zastanem pri smetisku vodného sveta neďaleko zakotvenej lode, zo špiny okolo som v koncoch. A predsa sú farby tohto dňa, čo omámia moje zmysly... Chuť vrátiť sa domov. Do tepla s vôňou kávy a rannej ovsenej kaše.
Sedím tu a mám pred očami vlastný strach, trochu tichý ešte, trochu nevýrazný, že tie vodné hladiny raz stratia odrazy svetov nad nimi. A to bude skutočná tragédia. Už žiaden Narcis v nich nenájde sebazaľúbenie. A ja som sa v nich dnes hľadať šla...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára