Cesta je cieľ

Vždy som bola plná strachov. Jeden mi nedal poslednú noc dospať.

Ráno viac dobitá než čulá, takéto začiatky by som najradšej preskočila. Vždy som nervózna pred nástupom do práce. To dlhé leto človeka zbaví pracovného návyku do takej miery, že je zmena stavu potom veľmi boľavo prijímaná. Aspoň ja to tak učiteľsky mám. Dokonca nový job, nová škola v centre Prahy, plná výtvarných tried. Šanca. Cesta. Zmena, ktorú som tak chcela. Nuž prečo tá nervozita,keď mám ďalší malý cieľ na dosah? 

Je dávno po piatej. Prechádzkou hlava vyvetraná, chce ďalšie vetrania v duši tušiť. Došla som domov z práce informáciami, ich nemormálnym množstvom oťapená. Ako vybitá baterka sedím na posteli. Z kuchyne cítim vôňu kávu a ustávajúce syčanie mocca konvičky. Zmôžem sa maximálne na hrianky s čerešňovým džemom. Sadnem si na zem odhodlaná relaxovať, keď tu na mňa obrázok víkendom rozmaľovaný prehovorí: "Dokonči ma dnes, prosím."

Nehromadím sily, ale čosi sa vo mne zozbieralo, akési tajné moci a už aj máčam štetce do vaničiek s akvarelovými farbami. Nadýchnem sa, zapnem si kubánsku chudbu, vyleziem na kopec pred sebou a spustím sa...

Víkend so slečnou, ktorú ani nepoznám. Blúdim po jej blogu, cestujem s ňou potajme, pretože ona ráda sólo a už celé mesiace si vravím, že pôjdem na jej kurz Flirtování se světem. Zatiaľ nevyšlo... Dnes som to víkendové randenie s jej svetom a s jednou šťavnatou fotkou z Indie ukončila. Bola to inšpiratívna cesta. Cesta ako cieľ. Vďaka za ňu!

Verím, že tento rok konečne vyrazím. Sama, bez toho, aby mi ktosi šliapal na päty, frflal nad vyčerpávajúcim chodením a obmedzoval moju slobodienku slobodu. 

Boli ste už takto niekto? Aké to je? Keď sa sama na takúto cestu vydám, isto sa podelím. Pretože som človek pomalý a na všetko mám vždy čas, trvá každé odhodlanie. Ale cítim v kostiach blízkosť bezprostrednej inšpirácie. Pri domaľovaní tohto obrázku som to pocítila. To chvejivé tušenie, že je zmena blízko. Priamo predo mnou.